Udalosti okolo Slovenského národného povstania (SNP) vyžiadali tisíce obetí. Nielen počas priamych bojov, ale aj po potlačení povstania. Stovky civilistov povraždili nacisti za podporu partizánov. Hrôzy vojny pripomínajú aj svedectvá priamych účastníkov SNP.
Vladimír Strmeň nastúpil vo svojich 14 rokoch na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici. Po vypuknutí povstania musel školu prerušiť. Pár dní po svojich 16. narodeninách sa pripojil k partizánom.
„Ráno sme nevedeli, kto z nás dožije večera a večer sme nevedeli, kto z nás dožije rána,“ spomínal Vladimír Strmeň.
Spomienkam priamych účastníkov SNP sa v reportáži v Správach venovala redaktorka Marína Opálková:
Karol Kuna sa k partizánom chcel pridať ako 16-ročný. Tí ho sprvu odmietli. Zistili však, že vie dobre jazdiť na koni a tak im pomáhal doručovať odkazy. Nedostal žiaden výcvik. „Ma zavolal vtedy veliteľ jeden a hovorí mi ‚ber guľomet‘, a ja hovorím ‚ja guľomet neovládam‘, ‚čo neovládaš, takto zasadíš zásobník a kohútik snáď potiahnuť vieš,‘ priblížil.
František Orlovský bol študentom v Baťovanoch, keď si ho všimol jeden zo starších spolužiakov. Povedal mu, nech sa pridá k partizánom.
„Keď sme prekonávali Nízke Tatry, bol tam chlap s takým deckom 10-ročným. Ale sme zistili že je mŕtvy i s tým chlapcom. Tak som bol taký dosť prekvapený a smutný, som sa musel prekonávať,“ povedal František Orlovský.
Odkaz pamätníkov
Ottovi Šimkovi ako židovi sfalšovali rodný list a zmenili mu náboženské vyznanie na rímskokatolícke. Z Nitry odišiel do Liptovského Mikuláša. Tu ho zastihlo aj vypuknutie povstania.
„Po tých piatich rokoch útlaku, ten pocit, že mohol som bojovať proti tým, ktorí ten útlak spôsobili a sprevádza ma celý život tá emócia, keď som bol v Mikuláši na námestí a keď prvý raz zahrali československú hymnu, ako keby som sa dostal do neba,“ spomínal Ottovi Šimkovi.
„Do 21. storočia som predpokladal, že určite ľudstvo zmúdrie, že vojny už budú len na smetisku dejín,“ skonštatoval Vladimír Strmeň.
Tisíce ľudí bojovali za to, aby už takmer štyri generácie Slovákov mohli žiť v slobodnej krajine. Prežili hrôzy, aké si my nedokážeme, ani len predstaviť. Nech je ich odkaz mementom, aby sme si slobodu vážili a nenechali si ju vziať.
„Vojna je najväčšie zlo na svete, vo vojne tečie krv, vo vojne umierajú nevinní ľudia, rodiny sa rozpadávajú, verte nám, ktorí sme túto vojnu prežili, že nikdy nedopustite, nikdy nedopustite, aby ešte raz toto ste zažili vy a to vám odkazujeme my, ktorí sme tú hrôzu vojny prežili,“ dodal Vladimír Strmeň.
