Ukrajina má za sebou najväčší vzdušný útok od začiatku vojny. Ruskí agresori útočili v posledný augustový pondelok po celej krajine. Ich vyčíňanie si vyžiadalo mŕtvych i zranených a aj obrovské materiálne škody.
Pre intenzitu útoku dokonca vzlietli vojenské a spojenecké lietadlá i v susednom Poľsku. Obrovský tlak však zažívajú aj obrancovia i civilisti neďaleko Pokrovska. V meste do relácie Štúdio svet nahrávala Anna Síposová.
Čerstvé kozie mlieko a teplý chlieb
Len niekoľko kilometrov od frontovej línie nás privítal s čerstvo nadojeným kozím mliekom a vo vlastnej piecke upečeným ešte teplým chlebom, šéf centra pre utečencov v Pokrovsku, protestantský pastor Leonid Zacharovič Litovčenko. Hovorí, že im ju dala česká humanitárna organizácia.
Priznaním, že má ovce, mu kontruje Tony Frič. Šéf humanitárnej pomoci v občianskom združení Tenent tiež neprichádza s prázdnymi rukami. Z dodávky vykladá do ich skladu najmä potraviny a na oplátku si kupuje od pastora med.
V centre sa totiž snažia byť sebestační. Žije v ňom niekoľko desiatok ľudí, od najmladších, po najstarších, niektorí pár mesiacov, iní roky.
Tieto deti nemajú viac ako desať rokov. Sú bledé, majú kruhy pod očami. Keď sa pýtam dievčatka, čím by chcelo byť, bez váhania odpovie, že lekárkou. Chcem veriť, že sa jej to splní. Učí sa totiž len online.
Keď zisťujem, či majú počítače, odvetí, že vyučovanie sledujú cez mobil. Rozmýšľam, o koľko viac námahy bude musieť vyvinúť v porovnaní s deťmi, ktoré sa učia v škole. O veľmi veľa.
Nehovoriac o tom, že voči tomuto tlmenému duneniu kanónov, ktoré do Pokrovska dolieha pravidelne, je bezmocná. Môže sa snažiť koľko chce. Jej mama hovorí, že ušli z Donecka, teraz budú musieť zrejme opäť. Časť ľudí už tak urobila.
Život zabalili do jedného vreca
Pani Oľga hovorí, že má 76 rokov, je z Avdijevky. Teraz však v žije v miestnosti, kde sú ďalšie štyri jej vrstovníčky. Celý svoj život dali do jedného vreca. Majú ho vyložený okolo postele a ľudia z centra sú ich jediní blízki. Utrpenie im zmierňuje mačka. Keď o nej hovoria všetkým sa na tvári objaví úsmev a oči rozžiaria.
Mne sa zas rozžiaria oči a ani sa nesnažím zamaskovať úsmev na tvári, keď Tony Frič už opäť vykladá pomoc. Tentoraz v jednej z nemocníc v Charkovskej oblasti.
Vojna na Ukrajine ho veľa naučila a medzi novozískané aktíva patrí aj jeho pozoruhodná zmes slovenčiny a ukrajinčiny. Síce sa z nej smejem, ale pripomínam, že láskavo a čestne priznávam, že moja ukrajinčina je ešte horšia.
„Mám tu asi tri krabice nohavíc, ktoré slúžia pre vojakov, lebo keď dovezú vojakov sem do nemocnice, ktorá je vlastne frontová nemocnica, tak oni im to oblečenie, tým, že ich ošetrujú, rozstrihajú. Čiže si nemajú v podstate čo obliecť, keď ich prepúšťajú. Veľmi často teda od nás žiadajú mužské oblečenie a topánky. Nám sa podarilo zabezpečiť nové,“ povedal Tony.
To však nie je zďaleka všetko. „Priviezli sme malé šampóny, ktoré sú pre vojakov veľmi vhodné v zákopoch. Nejaké rýchle polievky, ktoré si iba zalejú horúcou vodou. Dostali sme veľa malých plechoviek s kukuricou. Rozdávame to všade. Keď z nich zjedia kukuricu, vedia si z toho urobiť aj sviečku. Výborná vec,“ dodal.
Liečia rany na telách aj na dušiach
Výborná vec v charkovskej frontovej nemocnici je, že v nej nie sú len lekári, ktorí liečia zranenia na telách, ale snažia sa liečiť i tie na dušiach.
Práve preto tam pracuje aj psychologička Anastázia. Najdôležitejšie je podľa nej pomôcť im hovoriť, aby sa mohli vyrozprávať zo všetkej tej bolesti a utrpenia, ktoré zažili. Niektorí kričia, iní mlčia, ďalší plačú, no mnohí ani plakať nedokážu.
Keď hovorí o chlapcovi z detského domova, ktorý sám narukoval a o tom, ako je jeho snom mať malý domček, rozplače sa aj ona a nakoniec aj ja.
Farár Julian: Ukrajina už vyhrala
Keď sa rozlúčime, nasadnem ubitá do o poznanie prázdnejšej dodávky a mierime do humanitárneho centra, ktoré postavili Slováci na fare v Slavjansku.
Ťaživé myšlienky mi rozoženie Tonyho živelná radosť, z toho ako sa mu darí kľučkovať medzi výmoľmi na ceste, ale aj farár Julian. Vieru a nádej má takpovediac v popise práce.
„My sme už vyhrali. Pozrite sa na Rusko. To je krajina desaťkrát väčšia ako Ukrajina. V Rusku je štyrikrát viac ľudí ako Ukrajincov. Rusi celý čas zbrojili, vyrábali tanky, strely, rakety, lietadlá. Ukrajina nič také nemala,“ povedal farár.
„Všetci vraveli, že Kyjev dobijú za dva tri dni, že Ukrajina sa nemá ako brániť. A Ukrajina ukázala svoje zuby. Ukázala, že my nespadneme na kolená pred nikým. Chcete povedať, že Rusi vyhrali? Čo vyhrali? Vzali Kyjev za tri dni? Kde sú teraz? Do hraníc z roku 1991 sme ich nevyhnali, to je fakt, ale Ukrajina neprehrala. Ukrajina už vyhrala,“ skonštatoval.
