Bývalý kouč slovenskej futbalovej reprezentácie a aktuálny lodivod Slovana Bratislava Vladimír Weiss st. oslávil v nedeľu (22. 9.) životné jubileum – 60 rokov. Rodák z hlavného mesta je už dlhé roky významnou trénerskou persónou, ktorá stojí za najväčšími úspechmi slovenského futbalu v ére samostatnosti.
Pri príležitosti okrúhleho jubilea sa s najúspešnejším slovenským futbalovým koučom rozprával športový komentátor STVR Marcel Merčiak. Vladimír Weiss st. v relácii Futbalový magazín priblížil, kto bol jeho detským futbalovým vzorom, kedy si uvedomil, že vo futbale môže niečo dosiahnuť, ktorý tréner mal na jeho kariéru výrazný vplyv, čo obdivuje na súčasnom kormidelníkovi Manchestru City Pepovi Guardiolovi, prečo mal počas pôsobenia v Rusku dobrý vzťah s tamojšími novinármi či ako prebehlo jeho druhé angažovanie do Slovana Bratislava.
Človek si musel v Rusku s novinármi aj vypiť
Čerstvý šesťdesiatnik začínal s futbalom v rodnom meste. Ako hráč si postupne obliekal dresy tímov VTJ Agro Hurbanovo, Inter Bratislava, Sparta Praha, Petra Drnovice , 1. FC Košice, Dunajská Streda a FC Artmedia Petržalka.
ČSFR reprezentoval 19-krát a Slovensko 12-krát. V roku 1990 štartoval za Československo na MS 1990 v Taliansku. Po nich sa však zranil a jeho kariéra nenabrala smer, o akom sníval.
„V príprave som si roztrhol krížne väzy. Všetci chlapci prakticky odišli po šampionáte do zahraničia. V tom čase sme mali sľúbené, že môžeme odísť. Aj ja som mal od Interu súhlas. Moja kariéra sa už potom neuberala tak, ako som chcel a nezažil som veľký futbal, po ktorom som veľmi túžil. Odohral som síce ešte osem sezón, ale už to nebol ten Weiss, na ktorého boli ľudia zvyknutí. Skončil som ako hrajúci tréner v Artmedii. Následky zo zranenia mám dodnes,“ začína svoje rozprávanie Weiss, ktorý sa ako hráč môže pýšiť aj titulom prvého strelca slovenskej reprezentácie v ére samostatnosti.
Po Artmedii, ktorú v roku 2005 dokázal priviesť do Ligy majstrov, pokračovala jeho trénerská kariéra (2006 – 2007) na ruskej adrese, kde viedol tím Saturn Moskovská oblasť.
„V Rusku to bola moja prvá zahraničná stáž. Výhodou bolo to, že som vedel veľmi dobre po rusky, takže som sa vedel dorozumieť s novinármi. Taktiež sme žili v rovnakom systéme, takže poznali sme aj ich mentalitu. Človek si s nimi musel aj vypiť aj ísť na večeru,“ ozrejmuje Weiss, ktorý je známy aj tým, že v minulosti nemal najvrúcnejšie vzťahy so slovenskými novinármi.
To sa podľa jeho slov už zmenilo: „Aj tu na Slovensku mám dnes s novinármi dobrý vzťah. Niekedy, keď som bol mladší a emotívnejší, som aj vybuchol. Človek sa pod tlakom zblázni a povie aj to, čo potom oľutuje, alebo aj neoľutuje. Ja sa nemením, len som skorigoval niektoré názory. Vždy si chránim hráčov, pretože tréner pomáha hráčom a hráči robia trénera,“ zamýšľa sa Weiss.
Po konci v Rusku si to syn strieborného olympionika z Tokia 1964 opäť namieril do Petržalky (2007 – 2008), s ktorou získal majstrovský titul aj Slovenský pohár.
Na neúspech ostane človek vždy sám
V júli 2008 sa stal hlavným trénerom národného tímu, s ktorým vybojoval historický postup na MS 2010. Následne v Juhoafrickej republike postúpilo jeho mužstvo do osemfinále, o čom rozhodol senzačný triumf 3:2 nad vtedy úradujúcimi majstrami sveta z Talianska.
Slováci následne na neskorších vicemajstrov sveta z Holandska nestačili, ale prienik medzi šestnástku najlepších tímov na svetovom šampionáte je dodnes najväčším úspechom slovenskej reprezentácie.
Weiss sa navyše stal jediným Slovákom, ktorý sa na MS predstavil ako hráč aj tréner reprezentácie. Tú napokon viedol do januára 2012, pričom v sezóne 2011/2012 stal súčasne aj na lavičke Slovan Bratislava, s ktorým vyradil v play-off Európskej ligy taliansky AS Rím.
Pozrite si rozhovor s trénerom Weissom po postu na MS 2010:
Nasledovalo pôsobenie pri kazašskom Kajrat Almaty (2012 – 2015), s ktorým dvakrát získal Kazašský pohár. V marci 2016 zasadol na lavičku ďalšej reprezentácie, tentoraz Gruzínskej.
S ňou mal na dosah historický úspech v podobe postupu na ME 2020. Ten však nevyšiel, pretože Gruzínci prehrali vo finále baráže so Severným Macedónskom 0:1. O štyri dni (november 2020) Weiss skončil.
Prekonať náročné obdobia v kariére mu vždy pomáhali priatelia a rodina: „Pán tréner Jozef Vengloš mi vždy dával rady do životy ako trénerovi. Vždy mi vravieval, že si mám pamätať, že tréner ostane vždy sám. Mal veľkú pravdu, pretože úspech má vždy veľa priateľov a na neúspech ostaneš sám. To som si zapamätal na celý život a fakt je to tak. Vtedy je potrebné mať okolo seba priateľov a rodinu. V prvom rade ja, samozrejme, rodina. Mám skvelú manželku Martu, ktorá pri mne stojí celý život. S mojou povahou to so mnou nemala ľahké. Bez nej by som bol nikto, alebo Boh vie, kde by som bol,“ hovorí úprimne.
Berieš? Neberieš?
V máji 2021 sa stal Weiss druhýkrát trénerom Slovana. Ako však priznáva, domovský stánok belasých a zároveň Národný futbalový štadión na neho urobil dojem ešte začiatkom marca 2019.
„Keď som prišiel pred tromi a pol rokmi, tak som bol šokovaný. Keď sa štadión staval, tak som bol v zahraničí. Bol som na jeho otvorení, Ivan Kmotrík ma pozval. Dovtedy bol na mňa troška nahnevaný, pretože som od neho odišiel do zahraničia. Z tohto štadióna som mal doslova otvorené ústa a hovoril si, že raz tu musím pracovať,“ spomína si na svoje želanie Weiss.
To sa mu napokon aj splnilo. „Ponuka od Ivana Kmotríka prišla po mojom závere v gruzínskej reprezentácii, kde som mal nešťastné obdobie, keď sa nám nepodarilo postúpiť na ME. To ma bolí pri srdci doteraz. Ivan sa ma v noci po tom, čo prehrali s Dunajskou Stredou pýtal, či beriem alebo neberiem. Povedal som mu, že ráno k nemu prídem na kávu. Povedal nie. Berieš alebo neberieš? Tak som mu povedal, že beriem a odvtedy som tu. Uvidíme, dokedy vydržím,“ opisuje svoj druhý príchod do belasých farieb Weiss.
Vladimír Weiss o svojom angažovaní do Slovana:
Nebol to Vlado, ktorého som poznal
Pre návrat do najznámejšieho slovenského futbalového klubu mal však aj iný dôvod. „Išiel som sem aj kvôli synovi Vladovi, aby dohral kariéru na úrovni, pretože keď prišiel z Kataru, nepáčilo sa mi, ako hral. Nebol to Vlado, ktorého poznám. Našťastie sa mi ho podarilo vrátiť tam, kde bol. On je hráč, ktorý drží kabínu a do mužstva dáva dušu, hoci už fyzicky nevládze ako predtým,“ dodáva Weiss, ktorý je jediným trénerom, ktorý priviedol do najprestížnejšej európskej futbalovej súťaže až dva slovenské kluby.
„Všetko, čo som sa za celý život a roky naučil sa snažím preniesť do Slovana, v ktorom nie je ľahké pracovať, keďže je tu obrovský tlak. Pri Ivanovcoch, jednom druhom (Ivan Kmotrík st. a Ivan Kmotrík ml. – poznámka redakcie), je tlak niekedy až obrovský, ale vzťahy sú také, že vždy sme z toho nejako vyšli a našli rozumnú cestu. Nie každý deň je ružový. Za trénera vždy hovoria výsledky a tie sme sa snažili za tri a pol roka vždy postupne krok za krokom vylepšovať a dnes hráme Ligu majstrov, čo je pre Slovan a Slovensko fantastické,“ bilancuje.
Nie som rodený Slovanista
Podľa Weissa sú na úspech vo veľkom futbale potrebné najmä financie. Slovan je od ostatných slovenských klubov „odstrelený“ a hráči majú vytvorené najlepšie podmienky, vyrovnať sa im môže len Dunajská Streda. Nielen preto má Slovan významné postavenie v Bratislave aj na celom Slovensku.
„Je to dané historicky. Nedávno mal Slovan sto rokov. Najskôr bola Červená hviezda, potom bol kvázi umelo vytvorený Inter. Desať rokov som hrával za Inter. Ja som bol v úvodzovkách Interista a aj dodnes som. Je mi ľúto, že Inter takto dopadol. Chcel som v Interi ostať celý svoj život, nie som rodený Slovanista. Dnes som profesionálny tréner, ktorý pracuje pre Slovan najlepšie ako viem. Potom som miloval Artmediu Petržalka. Tiež to malo všetko svoje čaro, ale aj koniec ako aj v Interi,“ spomína.
Vladimír Weiss o postavení Slovana v slovenskom futbale:
Najúspešnejší slovenský kouč v ére samostatnosti priznáva, že v súčasnosti už nemá žiadne sny. Futbal však považuje za najkrajšie remeslo, ktoré miluje a robí celý život. Vo svojej kariére je vďačný najmä za veľké trénerské mená, ktoré ho ovplyvnili.
„Mal som šťastie na všetkých velikánov slovenského či československého futbalu, ako boli Adamec, Ježek, Vengloš, Brückner, Dragúň či pán Jankech. Nikdy som neštudoval teóriu. Dá sa povedať, že som tréner z ihriska alebo ulice. Mal som najlepších učiteľov, a to sa dnes snažím využívať,“ uzatvára oslávenec.
