Talianskemu ostrovu Capri sa pre jeho vojenský význam zvyklo hovoriť aj druhý Gibraltár. Pôvodne poľnohospodárska oblasť po druhej svetovej využíva skôr svoj turistický potenciál. Niektorí sa snažia skĺbiť jedno aj druhé.
Práve teraz začínajú so zberom olív. Tento rok asi o dva či tri týždne skôr, ako býva zvykom. Vďaka extra suchému počasiu sa však tentoraz tešia na veľmi dobrú úrodu.
Miroslava Neira Cuellar Hospodárová navštívila jednu farmu v Anacapri, mestečku, ktoré je počtom obyvateľov veľké asi ako Gelnica.
Leží takmer na samom najvyššom mieste ostrova. V porovnaní s veľkým prístavom Marina Grande je na kopci s malebnými vidieckymi domčekmi a širokým výhľadom na Neapolský záliv a sopku Vezuv oveľa väčší pokoj.
Alessandro Maresca sa v Anacapri narodil. Pôrodnica je dole, nižšie v meste. On však prišiel na svet v jednom z miestnych domov, ukazuje doširoka rukou doprava. K tomuto miestu má tento vysoký štíhly muž v okuliaroch dodnes silný vzťah. Z malého obchodu má vedie na pole s olivovníkmi. Je to len päť minút chôdze, medzitým rozpráva.
„Olivy a olivový olej majú na Anacapri silnú tradíciu,“ povedal. „ V 19. storočí pri 1 200 obyvateľoch sa len na Anacapri olivy spracovávali na dvanástich ‚frantoio‘, teda farmách-drvičkách, kde sa z olív robil olej. Takže si viete predstaviť, akú veľkú rozlohu mali polia s olivovníkmi,“ dodal Alessandro.
Najväčším problémom sú komáre
Po druhej svetovej vojne sa podľa neho táto tradícia vytratila, zrejme aj vplyvom rastúceho turizmu a dnes sa nadšenci ako on snažia toto celé znova postaviť na nohy. Vysvetľuje, že na celom ostrove nie je ani jedna lisovňa. Zozbieranú úrodu musia naložiť na loď a odviezť ju na kontinent.
„Naším najväčším nepriateľom sú komáre. Nie tie, aké poznáme z domácnosti, ale menšie, ktoré napádajú plody olivovníkov,“ vysvetľuje ďalej s tým, že na celom ostrove majú dohodu. Nepoužívajú proti nim žiadne chemikálie, len mechanické ekologické lapače.
Ak vraj majú šťastie ako tento rok, leto nie je vlhké, komárov veľa nebýva. Keď príde vlhkosť a teplota klesne, môže byť po paráde. Preto Alessandro nekričí hop, kým nie je po zbere. Ale potichu sa teší na celkom sľubnú úrodu.
„Aby sme dosiahli vysokú kvalitu oleja, musíme do lisovne doraziť najneskôr 24 hodín po zbere. Funguje to tak, že olivy cez deň pozbierame, popoludní alebo podvečer vyrážame do lisovne,“ vysvetľuje Alessandro. To sme už z rušnejšej, širšej ulice odbočili úzkou cestičkou pomedzi domy doľava – mimo centra.
Nekonečná plantáž so stromami
Toto pole sa volá rovnako, ako dva ich podniky. Odtiaľto sa pozemok s olivovníkmi tiahne až dole k moru. Vidno krásny kraj. Ostrovy ako Ischia, Procida či pevninskú časť mesta Pozzuoli západne od Neapolu.
„To máte ale šťastie,“ hovorím mu, lebo cez kovovú bráničku, ktorú práve odomkol, už vidím kamenný chodník s citronovníkmi na začiatku, ktorý vedie na, ako Alessandro vraví, nekonečnú plantáž so stromami, ktoré tu robia príjemný tieň. Na konároch sa kde tu hompáľajú už spomínané výrazne žlté pasce na škodcov.
Vyzerajú ako širšie kornútiky na zmrzlinu. Jedna má na spodku asi pol centimetra uhynutého hmyzu. Tento rok ich nie je veľa, vysvetľuje farmár. V druhom lapači, ktorý tam zostal z minulého roka je ich naozaj napadaných viac.
Pôvodný druh olivovníka
„Núčola“ – tak sa volá ich endemický olivovník, ktorý rastie len na Capri. Alessando vraví, že na pevnine nakúpil aj stromy, o ktorých mu hovorili, že sú úplne rovnaké.
Ukázalo sa však, že neboli. Hrdo vyhlasuje, že sa preto vrátil k pôvodnému druhu, aby DNA stromov bolo rovnaké a rastliny si teraz rozmnožuje sám, z mladých výhonkov, ktoré vyrastú odspodu pôvodného kmeňa.
Zbehneme po terasovitých políčkach nižšie, aby mi ukázal, ako to v praxi vyzerá. Vypestovať ich, kým začnú rodiť, chvíľu trvá, konštatuje.
K tvári si pritiahne vetvičku obsypanú malými zelenými bobuľami a teší sa, aké veľké olivy narástli. Spomína, že radosť, ktorú z tohto miesta má a vášeň, ktorá s tým súvisí, by rád odovzdal svojmu sedemročnému synovi Angelovi.
Čím neskorší je zber, tým je viac oleja
Terasy pokračujú dolu ďalej a ďalej po strmom pobreží až k moru. Už si predstavujem, ako musia všetko urobiť ručne. Doslova to treba obehať. Na taký breh sa totiž s traktorom alebo inou technikou asi ani nedostanete.
Potom to prevážanie šup šup do lisovne. Alessandrovi pomáha ešte jeden chlapík. Stromy pospájajú veľkými zelenými sieťami, ktoré zviazané pripomínajú prázdnu hojdaciu sieť. Počas zberu ich rozvinú a elektrickými palicami otriasajú alebo skôr češú. Len tu pritom majú 120 olivovníkov, ďalších 120 na inom mieste.
Oleja z toho veľa nebude, konštatuje. „Všeobecne to funguje tak, že čím neskôr zbierate, tým viac oleja býva, ale má nižšiu kvalitu. Preto v niektorých častiach Talianska čakajú so zberom do novembra, niektorí dokonca aj do januára,“ hovorí mi.
Vystačí pre rodinu aj na predaj
Im na Capri tento skorý, zvyčajne októbrový zber, dá spolu, v závislosti od toho, aký je rok, len asi 120 až 250 litrov. Ale je to olej vysokej kvality, podčiarkuje Alessandro, čo je pre nich dôležité.
Vystačí im to pre rodinu, na predaj firme, ktorá im z toho robí kozmetiku, napríklad telové mlieka a časť predávajú návštevníkom ostrova priamo v obchode v dedine Anacapri.
„Olej na vlastnú spotrebu nie je na varenie,“ hovorí mi s iskrami v očiach. Je na jedenie, to áno, ale nevaríte na ňom. Keď je jedlo hotové, dovarené, jemne si ho týmto olejom polejete. Variť na ňom by bol vraj zločin.
Liter nemôže stáť menej ako 50 eur
Asi pred dvomi tromi rokmi si zopár fliaš od neho vzala miestna reštaurácia, ale zistili, že to nie je pre nich, lebo to bolo skrátka pridrahé, spomína potom na terase malej chatky, ktorú ponúka na prenájom.
Liter dobrého čistého olivového oleja podľa neho nemôže stáť menej ako 50 eur. A ak hej, je možné, že bol chemicky upravený.
Podobne sa to vraj robí aj s miestnym limonccellom, konštatuje s tým, že alkoholický citrónový likér sa dá vyrobiť aj bez toho, aby okolo citrónovníka čo i len prešiel.
Sám má 45 citrónovníkov a ako jediný na ostrove robí zimný zber citrónov, lebo ich šupka je voňavejšia, má viac esenciálnych olejov a je vhodnejšia do pôvodného receptu bez chémie, ktorý na limoncello majú.
A na záver, k olivám a citrónom ešte čerešnička. Alessandro vytiahne telefón a tam video z filmu Baia di Napoli, v slovenskom preklade Začalo to v Neapole.
Americká romantická komédia z roku 1960 so Sofiou Lorenovou a Clarkom Gableom sa nahrávala u nich. Na ich poliach bol pôvodne aj vinohrad a v záberoch sa na chvíľu mihne aj jeho strýko a nonna, babička.
