Pietna chvíľa v ovzduší slávnostnej ceremónie. Múzeum Slovenských národných rád (SNR) v Myjave, zaoberajúce sa koreňmi našej svojbytnosti a dejinami slovenského parlamentarizmu v dusnej ére Uhorska, si nesporne zaslúži obdiv a opodstatnenie.
Ale je tu jeden problém. V tomto múzeu nepracuje historik. Jediného, ktorého táto inštitúcia mala, prepustili v rámci znižovania stavov.
„Múzeum bez odborného pracovníka, povedzme historika, si nemôže plniť svoje základné úlohy, ktoré sú mu stanovené v zákone,“ uviedol historik Múzea J. Kráľa v Liptovskom Mikuláši Miroslav Nemec.
„Do Múzea Slovenských národných rád som nastúpil v roku 2018 a začal som sa venovať výskumnej činnosti. Spočiatku bola situácia naozaj veľmi dobrá a bolo rozhodnuté, že v práci zostanem,“ povedal bývalý historik myjavského múzea Juraj Krištofík.
„Kolegu Juraja Krištofíka z Múzea Slovenských národných rád na Myjave som vnímal veľmi pozitívne. Bol to veľmi zodpovedný človek, ktorý sa vyznal do svojej problematiky, v ktorej bádal. Bol veľmi profesionálny, čo sa týkalo rôznych pracovných úloh, bolo možné sa na neho spoľahnúť,“ zhodnotil kastelán Čachtického hradu Marián Imriška.
„Bol naozaj odborník, ktorý patril do múzea a bez ktorého múzeum asi ani nemôže fungovať,“ doplnila bývalá pracovníčka múzea Dana Bajcarová.
„Poslanie Múzea Slovenských národných rád je dokumentovať, ochraňovať a starať sa o zbierkové predmety alebo o predmety kultúrnej hodnoty, ktoré múzeum nadobudne do svojich zbierok a zároveň ich prezentovať,“ pripomenula riaditeľka Múzea SNR v Myjave Alena Petráková.
Čo bolo za výpoveďou jediného historika myjavského múzea zisťoval v relácii Reportéri redaktor Juraj Mravec:
Chýbajú pracovníci
Odkrývanie histórie a pátranie po zaujímavých detailoch je veľmi silná výzva. Slovensko nemá dostatok fundovaných vedeckých pracovníkov.
„Problém je aj aj ten, že sme múzeum, ktoré nie je vo veľkom meste, že je to vlastne v myjavskom regióne. Je to práca zaujímavá, ale či je dostatok historikov alebo etnológov, ťažko povedať, pretože to nemáme zmapované a práve na prácu v múzeu je takýto typ odborných pracovníkov potrebný,“ ozrejmila Petráková.
„Juraja som od jeho príchodu vnímala ako profíka, ako odborníka a fundovaného človeka, ktorý do múzea patrí. Vnútorne som bola aj rada, bol tam nutný historik,“ podotkla bývalá pracovníčka múzea Janovíčková.
Dusná atmosféra na pracovisku
Dusná atmosféra začala byť na pracovisku asi od roku 2022. „Minulý rok som mal dohodnuté prednášky pre stredné školy o odboji. Problémom začalo byť to, sa ma pani riaditeľka pýtala, prečo som neprišiel naspäť do práce,“ vysvetlil Krištofík.
„Snažil som sa vysvetliť, že jednoducho, keď o štrnástej skončila prednáška, tak kým by som prišiel na vlak a naspäť do Myjavy, mali by sme pol štvrtej a moja pracovná doba bola do 16:00. Tak mi bolo povedané, že ešte polhodinu som sa mohol venovať svojej práci,“ dodal.
„Viem si predstaviť, že práca so zamestnancom, ktorý je veľmi entuziastický a presahuje svoju rolu, môže byť náročná z manažérskeho hľadiska. Ale práve v tom je zručnosť toho manažéra, aby dokázal človeka správne nasmerovať, ale aj skorigovať citlivým spôsobom,“ zhodnotil psychológ Róbert Vavro.
Čo sa deje, keď fundovaný historik a zanietený profesionál s niekoľkými vysokými školami musí odolávať tlakom na vlastnom pracovisku? Nie je azda prínosom, že vystupuje na početných prednáškach, organizuje výstavy a bohatou publikačnou činnosťou vo vedeckých časopisoch šíri dobré meno múzea?
Zamestnancovi vytýkali spôsob práce
„V tom čase som mal za sebou množstvo prednášok o histórii podjavorinského regiónu, okrem iného som sa pravidelne zúčastňoval na medzinárodných vedeckých konferenciách v Banskej Bystrici. Tie sa práve venovali odboju SNP v podjavorinsko – bradlianskom regióne,“ priblížil Krištofík.
„Dostal som aj ocenenie od náčelníka generálneho štábu za propagácie regionálnej histórie,“ dodal.
Toto múzeum neakceptovalo. „Samozrejme, práca týchto odborných pracovníkov by nemala zostávať len pri bežnej katalogizácií zbierkových predmetov, ale výsledky výskumov by mali byť posúvané čo najširšej verejnosti,“ ozrejmil historik Miroslav Nemec.
„Nie je to len o tom, že skúmam predmety a zadávam ich do evidencie, ale keď naozaj nájdem niečo zaujímavé, tak sa chcem podeliť o výsledky svojej práce,“ podotkol historik v múzeu Bojnice Marek Púčik.
Zamestnancovi bolo občas vytýkané, že namiesto katalogizácie predmetov zbierok do systému sa venuje skôr prednáškovej, výstavnej či publikačnej činnosti
„Môže to svedčiť o tom, že zamestnanec výrazným spôsobom presahoval svoju zverenú rolu a zároveň, že zamestnávateľ nebol ochotný toto tolerovať a dokonca využiť v prospech seba a inštitúcie, v mene ktorej vystupuje. Naopak, snažil sa tlačiť zamestnanca do formálnej role, ktorá mu prináležala,“ vysvetlil psychológ Robert Vavro.
Bossing na pracovisku
„Vrcholom dusnej atmosféry bolo upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré som dostal za natáčanie dokumentárneho filmu a malo to byť počas údajnej práceneschopnosti,“ spomenul Krištofík.
„Zamestnávateľ sa v tejto veci obrátil na sociálnu poisťovňu, ktorá potvrdila to, že som žiadnu PN-ku neporušil. Napokon muselo generálne riaditeľstvo Slovenského národného múzea upozornenie na moje porušenie pracovnej disciplíny stiahnuť,“ opísal Krištofík.
„A viete, čo je na tom všetkom zaujímavé? Upozornenie mi prišlo až po troch mesiacoch od vytýkaných udalostí. Nie je toto náhodou forma šikany?“ podotkol.
„Je zaujímavé, že takéto konanie zo strany zamestnávateľa nastáva s pomerne dlhým časovým odstupom od inkriminovanej udalosti. Príde mi to, ako keby samotná udalosť ani tak nesúvisela s tým, čo sa vtedy deje. Skôr ako keby bola dodatočne cielene vyhľadaná,“ skonštatoval Vavro s tým, že cieľom mohla byť diskreditácia.
Na pracovisku mohlo dochádzať aj k tzv. bossingu. „Bossing aj šikana na pracovisku zo strany nadriadeného a môže sa prejavovať práve tým, že sa hľadajú dôvody a zámienky na perzekvovanie zamestnanca, často za použitia formálnych náležitostí. Čiže mohlo by to tam kľudne spadať,“ potvrdil Vavro.
Za výpoveďou sú údajne finančné dôvody
Ak chceme preniknúť k podstate týchto prejavov na pracovisku, je nevyhnutné spoznať stanovisko druhej strany.
Podľa Petrákovej bol pracovný pomer s pánom Krištofíkom ukončený z finančných dôvodov múzea. „Viac sa k tomu vyjadrovať nebudem,“ dodala.
„Boli tam aj iné okolnosti. Ale momentálne sme v takom stave, že naozaj, čo sa týka finančného rozpočtu múzea, tak nie je ideálny. V podstate to miesto nie je doteraz obsadené,“ ozrejmila Petráková.
Bývalá pracovníčka Historického ústavu SAV Bohumila Ferenčuhová to považuje za veľkú stratu pre pracovisko. „Ak z neho musí odísť historik kvalifikovaný, ktorý skutočne rád pracuje a urobil veľa pre povznesenie celého regiónu a regionálnej histórie, aj všetko pre to múzeum,“ dodala.
„Je podľa mňa potrebné starostlivo zvážiť, kde ušetríme a práve ľudí, ktorí sú kľúčoví pre inštitúciu, tak tých je veľmi dôležité si podržať a motivovať ich k tomu, aby zostali. Úsporu by som skôr hľadal v iných oblastiach,“ zhodnotil psychológ Robert Vavro.
„Pod šikanou som si predstavoval hlavne základnú školu, kde silnejší spolužiaci utláčajú slabšieho. Až časom na pracovisku som zistil, že môže mať oveľa širšiu podobu,“ skonštatoval Krištofík.
„Zažíval som ju vo forme údajného neplnenia stanovených úloh, čo som sa na pracovných poradách snažil vyvracať. Ale veľmi často som narážal na opakované nepochopenie zo strany pani riaditeľky,“ dodal.
Spôsoboval problémy
„Spôsobil problémy nielen mne, ale aj iným. Dôvod teda bol naozaj finančný,“ uviedla Petráková. K téme sa však stretnúť odmietla.
„Myslím si, že pani riaditeľka takto reagovala preto, že sa obávala toho, že by som možno chcel nastúpiť na post riaditeľa. Ale musím povedať, že v Múzeu Slovenských národných rád som sa chcel striktne venovať svojej vedeckej práci,“ reagoval Krištofík.
Dodal, že o poste riaditeľa múzea nikdy neuvažoval a veda je preňho alfou a omegou, rovnako ako práca s mládežou.
Podľa psychológa Vavra býva často motívom šikanóznych vzťahov na pracovisku potvrdzovanie si vlastnej autority. „Najmä pokiaľ ten manažér nie je dostatočne či už odborne zdatný, necíti sa kompetentný,“ dodal.
„Môže cítiť veľké ohrozenie od zamestnanca, od ktorého má pocit, že by ho mohol potenciálne nahradiť. Pocit ohrozenia môže vyústiť do toho, že manažér začne zneužívať moc práve na to, aby šikanoval podriadeného,“ definoval Vavro.
„Regionálne múzeum by malo byť vďačné, že má takého odborníka vysokokvalifikovaného, ktorý im pomôže plniť všetky úlohy a aj získať publikum. Je nepochopiteľné, že si nevážia takto kvalifikovaných ľudí,“ skonštatovala Ferenčuhová.
Odišli ďalší zamestnanci
Bývalý riaditeľ Slovenského národného múzea Branislav Panis eviduje Krištofíkov odchod. „My sme s ním uzavreli dohodu. On ju prijal a ja k tomu už nemám čo povedať,“ reagoval Panis s tým, že detaily si už nepamätá.
Technika rozviazania pracovného pomeru je jedna vec a konkrétna príčina, prečo k tomuto aktu došlo, vec druhá. A o nej riaditeľka múzea aj jej nadriadený odmietajú hovoriť.
Poďla Krištofíka dusno na pracovisku nepociťoval len on sám, ale aj jeho ďalší kolegovia. Štyria z nich museli napokon odísť. „Žiaľ, pani riaditeľka polarizovala kolektív. Jurajov prípad rozdelil zamestnancov na dve skupiny – my a oni,“ zdôvodnila bývalá pracovníčka múzea Blanka Šimončičová.
„Vnímal som dusno na pracovisku z pozície vedenia,“ potvrdil Marián Imriška, rovnako tak urobila aj Dana Janovíčková a Dana Bajcerová.
„V prípade zvýšenej miery fluktuácie na pracovisku je to určitý indikátor alebo signál, že môže ísť o problém na strane zamestnávateľa,“ upozornil psychológ Robert Vavro.
V inom múzeu ho odmietli
To, že dva mesiace po zrušení upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny dostal výpoveď, Krištofíka zaskočilo. „Došlo k zmene organizačnej štruktúry a pre nadbytočnosť a údajné zabezpečie efektivity práce som bol, bohužiaľ, prepustený,“ povedal.
Rozhodol sa hľadať prácu. „Zareagoval som na ponuku voľného pracovného miesta samostatný vedecký výskumník – kustód, ktorú vyhlásilo Vojenské historické múzeum v Piešťanoch,“ prezradil Krištofík.
Pohovor bol úspešný, povedali mu, že spĺňa všetky predpoklady na prijatie. Nakoniec to dopadlo úplne inak. „Po troch týždňoch som dostal mail od referentky s tým, že nenastupujem,“ ozrejmil Krištofík.
Dôvod neuviedli, Krištofík to vníma ako intervenciu zvonku. „Pokiaľ tam išlo o šikanu, môže pokračovať aj po ukončení pracovného vzťahu. To je relatívne bežné,“ podotkol Vavro.
Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historického ústavu, pod ktorý vojenské múzeum v Piešťanoch patrí, tvrdí, že Juraj Krištofík ani po výzve nedoložil požadované doklady. Preto k pohovoru v rámci výberového konania neprišlo. Intervenciu zvonku vylučuje.
„My si môžeme vyberať. To boli záujemcovia, ktorí prejavili záujem pracovať vo VHÚ,“ komentoval Čaplovič. Kde sú však záujemcovia, keď miesto kustóda nie je stále obsadené? Čaplovič to odôvodňuje optimalizáciou počtu pracovníkov.
Kým generálny riaditeľ Slovenského národného múzea Branislav Panis po odvolaní ministerkou kultúry v rozhovore skonštatoval, že ho tento krok neprekvapil, lebo odvolávanie je tiež súčasťou pracovnej kariéry, historika Krištofíka prepustenie zaskočilo.
Možno preto, že ak človek robí niečo s vášňou, je to viac ako lakonický postoj k nečakaným zmenám, ktoré mu túto vášeň idú vziať.
