Sila udalostí 17. novembra bola v tom, že režim zbil deti. Myslí si študentská líderka novembra 1989 Zuzana Mistríková, ktorá v tom čase študovala na Divadelnej fakulte v Bratislave. Na udalosti spred 35 rokov si zaspomínala v relácii STVR Interview :24.
Sedemnásteho novembra si pripomíname Deň boja za slobodu a demokraciu. Udalosti roka 1989 zmenili tvár spoločnosti a otvorili brány k slobode, demokracii a k dodržiavaniu ľudských práv.
História nám pripomína, že odvaha jednotlivca môže ovplyvniť osud národa a že boj za slobodu je večne aktuálnou témou.
„V 80. rokoch normalizácia fungovala, ale bolo to už trochu inak ako v 70. rokoch. Myslím si, že všetci dávno chápali, že to, čo sa hovorí nahlas, je povinná jazda, ale realita je to, čo sa hovorí doma. Žili sme v zvláštnej schizofrénii, ktorá bola výbornou živnou pôdou napríklad pre divadlo. Diváci tam chodili hľadať inotaje,“ hovorí Mistríková.
Podľa nej cítili, že svet by sa mal niekam posunúť, ale vôbec to nevyzeralo, že by sa to malo stať v blízkej budúcnosti. „To, ako režim brutálne zasahoval, keď mal pocit, že mu to prerastá cez hlavu, brzdil pocit toho, že sa blíži jeho koniec,“ skonštatovala.
Mistríková istý čas pracovala v Slovenskej televízii ako asistentka strihu. „Celé jedno poschodie tu bolo zamrežované. Bolo to poschodie zvláštnych úloh. V médiách bola kontrola od ideologickej až po takú, či máte alebo nemáte pas. Médiá fungovali ako prvá vlna propagandy,“ spomína.
Emocionálny náboj novembra
Na vysokú školu sa dostala až na tretíkrát. „Skúšala som to. Napriek tomu, že som mala dobré študijné výsledky, tak to chvíľu trvalo,“ hovorí.
Pri pokusoch dostať sa na univerzitu jej nepomáhalo ani to, že jej otec bol herec. „Vtedy mala prihláška na vysokú školu niekoľko strán. Boli tam otázky typu, či bol váš otec v strane pred rokom 1969 alebo po ňom,“ hovorí. O čo bola škola vyberanejšia, o to boli tieto body dôležitejšie.
Študenti vyšli do bratislavských ulíc už 16. novembra 1989. Bolo ich asi tristo. „Stretla som ich v meste, išli od terajšieho Prezidentského paláca k ministerstvu školstva. Držali sa za ruky v dlhej reťazi. Z toho, ako sa držali, bolo cítiť, že držia spolu, lebo vedeli, že sú mimo rámec toho, čo je obvykle dovolené,“ opisuje.
Deň na to, 17. novembra, „krstili“ na škole prvákov. „V čase, kedy našich kolegov v Prahe mlátili, sme mali veselosť. Že sa niečo stalo, sme sa dozvedeli až nadránom. Postupne nám volali kolegovia z Brna, z Prahy. Videli sme rakúske správy, začali sme sa orientovať,“ spomína.
To, čo viedlo k zmenám, sa podľa nej reálne udialo v Prahe. „Čokoľvek sme v Bratislave spravili, tak bez toho brutálneho zásahu v Prahe, by spoločnosť nezareagovala tak, ako zareagovala,“ dodáva Mistríková.
„Na rozdiel od Palachovho týždňa a Sviečkovej demonštrácie tu bol rozdiel v tom, že režim zbil deti. Zbil deti aj funkcionárov, aj robotníkov. V Prahe študovali deti z celého Československa. Emocionálny náboj toho, čo režim spravil, bol iný a reakcia bola silnejšia. Možno preto bol tento moment vlnou, ktorá to prevalila,“ myslí si.
