Európski spotrebitelia sa podľa Európskeho dvora audítorov stále strácajú v bludisku potravinových etikiet. V Európskej únii existujú stovky rôznych označení potravín, ktoré potravinári dávajú na obaly, aby prilákali zákazníkov. Veľa z nich je zavádzajúcich. Únia sa proti tomu zatiaľ nevie účinne brániť.
Podľa analytika Mariána Koreňa z portálu Euractiv je riešenie problému s etiketami komplikované. Jedným z hlavných dvoch problémov je to, že pri etiketách sa zákazníci strácajú v názvoch a obrázkoch. Na obaloch sú navyše povinné označenia, ktoré výrobky musia na etiketách mať.
„Okrem európskej legislatívy, podľa ktorej musia etikety obsahovať, napríklad názov potraviny, návod na použitie alebo zloženie, má navyše každá členská krajina vlastné legislatívy, ktoré tieto pravidlá upravujú. Niektoré krajiny majú aj svoje vnútroštátne hodnotenia kvality. Toto hodnotenie máme napríklad aj na Slovensku – logo značky kvality,“ vysvetlil Koreň.
Dobrovoľné informácie
Výrobcovia okrem povinných informácií môžu navyše na etikety dať ďalšie informácie alebo tvrdenia, ktoré považujú za dôležité. Medzi tieto informácie patria napríklad výživové hodnoty výrobku, prípadne reklamné tvrdenia alebo obrázky.
„Tu sa dostávame k druhému problému – predovšetkým dobrovoľné tvrdenia sú často zavádzajúce alebo sa snažia presvedčiť nakupujúceho o niečom, čo nie je pravda. Čiže niekedy v podstate klamú. To zatiaľ Európska únia riešiť nevie,“ pokračoval analytik.
Spor sa podľa neho začal ešte v roku 2019, kedy Európska komisia sľúbila, že prinesie jednotný európsky systém označovania toho, ako sú jednotlivé potraviny výživné. Toto opatrenie by zjednodušilo život nakupujúcim, ktorí by sa v označení viac vyznali aj v iných členských krajinách.
„Problémom bolo nájsť systém, ktorý by vyhovoval všetkým členským krajinám. Taliansko však s týmto systémom nesúhlasilo, pretože potraviny, ktoré by si podľa nového systému pohoršili, sú ich hlavnými vlajkovými loďami. Do červenej, teda najhoršej farby, by sa podľa nastavenia nového systému dostal aj olivový olej či syry. Diskusia bola politicky výbušná a nakoniec zamrzla. Každá krajina chce totiž chrániť svojich potravinárov,“ objasnil Koreň.
Stovky označení
„Výrobcovia si dnes môžu dať na produkty akékoľvek tvrdenie a aj to robia. Označení sú stovky. Výrobcovia sa totiž musia odlíšiť na konkurenčnom trhu. Niektoré tvrdenia sú potvrdené nezávislými inštitúciami, niektoré nie. To potom zavádza spotrebiteľov, ktorým výrobcovia niektoré detaily naschvál zakrývajú,“ pokračoval analytik.
Etikety môžu mať podľa neho aj zlé dôsledky na zdravie spotrebiteľov. Problémom sú najmä alergény, pri ktorých výrobcovia spomínajú to, že alergény sa v produkte môžu, ale nemusia nachádzať. To pre nich predstavuje alibi a znižuje dôveru u silných alergikov. To podľa neho platí aj pri environmentálnych tvrdeniach na etiketách.
„Európska komisia si robila prieskum a zistila, že až 60 percent environmentálnych tvrdení na etiketách nebolo úplne pravdivých, alebo až klamlivých. To takisto veľmi narúša dôveru spotrebiteľov,“ vysvetlil.
Pri odstraňovaní zmätku s etiketami by podľa Koreňa mohli pomôcť tri základné veci. „Systém by mal byť viac priehľadný a zrozumiteľný pre spotrebiteľa. Európska únia už dnes má niektoré svoje označenia pre overené biopotraviny. Myslím si, že to funguje celkom dobre a ľudia sa na to už naučili,“ povedal.
Ďalšími riešeniami, ktoré by mohli problémy odstrániť, je zlepšenie kontrol zlepšenie legislatívy pri dobrovoľných tvrdeniach na etiketách. K environmentálnym tvrdeniam už tento rok Európska únia prijala smernicu, ktorá vyžaduje aby tieto tvrdenia boli podložené dôkazmi. Členské štáty majú čas tento zákon implementovať do marca 2026.
Výraznou pomocou by v budúcnosti bolo prenášanie informácií do online priestoru cez QR kódy, ktoré by spotrebitelia na obaloch našli.
