Najnovšia štúdia naznačuje, že ľudské bozkávanie je pozostatok z toho, čo u ľudoopov bolo záležitosť vyslovene praktická. Sanie pier používali na čistenie srsti, a to nielen najbližšieho ľudoopa, ale celej rodiny a priateľov.
Asi jeden z prvých dôkazov o bozkávaní, tabuľa s reliéfom z Mezopotámie, má približne 4 500 rokov. Akt bozkávania je však zjavne o dosť starší. Stále nevieme, prečo existuje.
Evolučný psychológ z Univerzity vo Warwicku vo Veľkej Británii v najnovšej štúdii naznačuje, že všetky druhy bozkov majú rovnaký pôvod. A to v spomínanej starostlivosti, pri ktorej si šimpanzy a iné ľudoopy navzájom kontrolujú srsť prstami a pery používajú na odstránenie nečistôt. Výskum predpokladá, že ľudia v sebe zdedili pozostatok tohto rituálu.
Pôvodu bozkávania sa v rozhlasovej relácii Dobré ráno, Slovensko! redaktorka Miroslava Neira Cuellar Hospodárová:
Otázkou zostáva, ako sme sa pri ľuďoch od bratského a hygienického gesta dostali k jednému z najväčších symbolov spojenia medzi ľuďmi. Vo svojej činnosti sa britský vedec snaží odhaliť, kde je pôvod tohto ľudského zvyku v evolúcii.
V literatúre našiel množstvo teórií. Podľa jednej sa pery vyvinuli, aby sme boli atraktívnejší, preto sa bozkávame. Ďalšia hovorí, že spojenie pier je mechanizmus, ktorý niektoré cicavce našli na to, aby sa navzájom dôkladne očuchali a zistili kompatibilitu.
Existuje aj teória, podľa ktorej pôvod bozkávania spočíva v predmastifikácii, teda predžutí potravy, ktorú potom rodičia v geste podobnom bozku vkladajú do úst svojich potomkov.
Posledný predpoklad hovorí o tom, že bozkávanie je odrazom dojčenia. Ale ani jedna z týchto teórií nevysvetľuje spôsob, akým sa bozkávame, ani kontext používania bozku a ani jeho funkciu. Až na tú čistiacu.
Podľa autora štúdie Adriana R. Lameira pravdepodobne toto je aj tá najstaršia forma bozkávania. S evolúciou sme síce strácali ochlpenie, ale zvyk nám zostal.
