Brutálny zásah bezpečnostných síl proti povolenej demonštrácii 17. novembra 1989 v Prahe odštartoval udalosti, ktoré zásadne zmenili smerovanie spoločnosti. Viedli k definitívnemu pádu komunistického režimu v Československu. Začali spoločenské zmeny vedúce k pokojnému rozdeleniu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty. Dnes (17. novembra) uplynie od týchto udalostí 35 rokov.
Poslanci Národnej rady SR rozhodli 25. októbra 2001 o tom, že 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu – bude štátnym sviatkom SR.
„Udalosti Novembra ’89 sú jedným z najvýznamnejších historických míľnikov našich súčasných dejín. Spájajú sa s veľkým vzopätím občanov v uliciach požadujúcich slobodu, demokraciu a dodržiavanie ľudských a občianskych práv,“ povedala Júlia Čížová z Oddelenia najnovších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV).
Pád komunizmu v Československu priniesol výrazné zmeny najmä v spoločensko-politickej a ekonomickej oblasti. Súviseli s prechodom z diktatúry vládnucej komunistickej strany k demokratickému usporiadaniu.
Koniec mocenského monopolu Komunistickej strany Československa znamenal jednak obnovenie princípov demokracie, slobody, humanizmu a plurality, ale aj veľké legislatívne a štrukturálne zmeny, obnovenie súkromného vlastníctva a trhového hospodárstva.
Mítingy sa niesli v atmosfére spolupatričnosti
Na dianie v Československu, ako aj v ďalších socialistických štátoch mali značný vplyv zásadné politicko-ekonomické reformy, známe ako „perestrojka“ (prestavba) a „glasnosť“ (otvorenosť). Tie presadzoval od druhej polovice 80. rokov minulého storočia novozvolený generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov.
„Čo sa však týka Československa, je celkom dôležité povedať, že Gorbačovova politika nezasahovania do vnútropolitického diania v krajinách východného bloku viedla k tomu, že vývoj v jednotlivých štátoch bol ponechaný na jednotlivé politické vedenia a občanov, čiže funkcionárske elity už nemohli očakávať zásah zo strany Sovietskeho zväzu, ako to bolo v roku 1956 v Maďarsku alebo v roku 1968 v Československu,“ podčiarkla historička SAV.
Novembrové i ponovembrové státisícové mítingy sa niesli v atmosfére spolupatričnosti a vzájomnej priazne, a to napriek značnej frustrácii v spoločnosti a hnevu ľudí volajúcich po zmene. Tieto udalosti dostali pomenovanie „Nežná revolúcia“. Duch Novembra ’89 a filozofia novembrových námestí vychádzali z princípu nenásilia, porozumenia a snahy o dialóg.
“Aj samotný názov hnutia Verejnosť proti násiliu je určitým vymedzením sa voči praktikám režimu, ktorý často postupoval voči svojim oponentom veľmi kruto. Takže to heslo ‚Nie sme ako oni‘ sa premietlo aj do protestov. A čo sa týka atmosféry na námestiach, pre mnohých je dodnes November ’89 naozaj takým formatívnym až katarzným zážitkom spojeným s veľkou emóciou,“ uviedla Čížová.
Sklamanie z ponovembrového vývoja
Od novembrových udalostí uplynulo 35 rokov. Avšak aj v súčasnosti je nemálo takých, ktorí vyjadrujú sklamanie z ponovembrového vývoja. Historička poukázala na to, že príčin je viacero.
Jednou z nich je skutočnosť, že mnoho ľudí sa v dôsledku zásadných spoločensko-ekonomických zmien zrazu ocitlo bez zamestnania a pociťovali neistotu z nového spôsobu života. Vieru ľudí naštrbili aj kontroverzné privatizácie, príliš veľké očakávania či nárast kriminality, korupcie a klientelizmu.
„Dôležitý faktor je fenomén nostalgie, čo dnes vnímame pomerne rozšírene v našej spoločnosti. Teda nostalgia za určitou dobou, ktorú dnes ľudia reflektujú tak, že prakticky bola síce nejakým spôsobom regulovaná štátom a život v nej bol istým spôsobom nalinkovaný. Zároveň ale išlo aj o obdobie, ktoré bolo istým spôsobom bezpečné, isté, predvídateľné. Boli tam určité istoty, ktoré potom ľudia stratili,“ pripomenula historička.
“Nostalgia je, dá sa povedať, aj určitým psychologickým mechanizmom. Človeku ponúka možnosť prekonať nejaké rozčarovanie z prudkého a nečakaného prechodu z jedného politického režimu do druhého,“ dodala Čížová.
