Často o nej hovoríme, čerpáme na ňu financie z európskych fondov, no málokedy ju vidíme. Inklúzia má spájať svety zdravých a hendikepovaných, a teda nachádzať spôsoby, ako žiť s rôznorodosťou, prijímať ľudí takých, akí sú.
Tento cieľ je akoby nad naše sily. Inklúzia pritom vytvára silnejšie, rozmanitejšie komunity a podporuje rešpekt i sociálnu súdržnosť, čo prispieva k lepšiemu a spravodlivejšiemu svetu pre všetkých.
Boris Pršo, redaktor v súkromnej televízii, žije už sedem rokov s následkami po náhlej cievnej mozgovej príhode. „Prešiel som troma nemocnicami. Potom som začal nanovo rehabilitovať a asi rok a pol som bol doma pod liekmi. Následne som sa pomalinky zasa vrátil naspäť,“ opisuje svoje skúsenosti.
„Najväčšie bariéry sú vlastne v tom, že nie som taký rýchly, napríklad, že nemôžem bežať, to znamená, že keď mám ísť na nejakú výrobu, tak musím prísť o desať minút skôr, aby som všetko zvládol,“ pokračuje Pršo.
„Každý by sme chceli, aby nás ostatní prijali. Nikto nechce byť označovaný, že ja som ten, čo má ADHD, dyslexiu, autizmus, jednoducho každý chce byť sám za seba,“ konštatuje propagátorka inklúzie Svetlana Síthová.
„Každý z nás má aj svoje bariéry, každý niečo zvláda lepšie a niečo horšie. Ani jedno dieťa v škole si nezaslúži, aby bolo vyčleňované mimo kolektívu len kvôli tomu, že má nejakú inú nálepku ako ostatné deti,“ dodáva.
Inklúzii zdravotne znevýhodnených sme sa venovali v relácii Reportéri:
V štatistikách sme na chvoste
„V medzinárodných štatistikách sme na chvoste vyspelých krajín sveta v tom, ako sme schopní sa postarať práve o rizikové deti,“ pripomína riaditeľ Inklucentra Viktor Križo.
„Starostlivosť začína veľmi neskoro. Keď budeme napríklad investovať do materských škôl, kde, keď je logopéd či psychológ, tak sa reálne udeje, že ušetríme stovky eur, keď dieťa príde do staršieho veku,“ hovorí Križo.
Dvojičky s detskou mozgovou obrnou Lenka a Majka Ščepánkové vyštudovali sociálnu prácu na Strednej odbornej škole pedagogickej a momentálne sa snažia nájsť si prácu. Bez výsledku.
„Aby som žila v komforte, tak musím mať okolo seba veľmi veľa ľudí a musím sa cítiť slobodná,“ hovorí Lenka Ščepánková.
„Toto isté, čo povedala sestra, platí aj o mne, ale mne konkrétne bráni to, keď mám veľa neprajníkov alebo keď ma ľudia podceňujú a nakoniec zistia, že dokážem viac, ako si mysleli,“ dodáva Majka.
„Myslím si, že inklúzia a empatia nie je na takej úrovni, ako by som si priala,“ pokračuje Majka.
Zlyháva aj školstvo
Napríklad ani učebné osnovy v školách nie sú vypracované tak, aby boli prispôsobené požiadavkám zdravotne znevýhodneného človeka, upozorňuje Lenka.
„Našťastie som sa narodila do rodiny, ktorá ma rešpektuje takú, aká som. Ale stretla som sa aj s podceňovaním či zosmiešňovaním. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Podľa mňa je rodina základ, od rodiny sa všetko odvíja. Sú aj zlí, aj dobrí ľudia, prajní, neprajní, ale chýba mi ľudskosť,“ priznáva Majka.
„My nepoznáme, aký je svet ľudí, detí, ktoré majú nejaké znevýhodnenie. Zväčša to, čo nepoznáme, tak z toho máme strach. Asi všetci potrebujeme urobiť krok dopredu a naozaj stačí iba chcieť,“ myslí si propagátorka inklúzie Síthová.
Kľúčová podstata inklúzie je vlastne niekam patriť, vysvetľuje riaditeľ Inklucentra Viktor Križo. Roky presadzujem, že nebudeme pripravovať špeciálne programy pre deti s postihnutím, ale nastavíme systém školy tak, aby bez ohľadu na to, či Jožko má alebo nemá nejakú diagnózu, bola škola nastavená na jeho potreby,“ vyhlásil.
Podľa neho je úspešným príkladom zapájanie takýchto detí do záujmových aktivít. „Spoločne tvoria, spolu tancujú. Rozvíjať u nich možnosť, aby spolu trávili čas aj v neformálnom priestore,“ vysvetľuje.
Problémy zamestnať sa
Nikoletta Čapkovičová trpí detskou mozgovou obrnou, má problémy s pohybom, poruchu reči, napriek tomu prekladá z angličtiny, učí sa japonsky a jazdí na koni. Problém mám však zamestnať sa.
„Ak by mala Nikolka možnosť zamestnať sa a niekde pracovať, vždy bude potrebovať mať pri sebe nejakého asistenta, ktorý jej s ťažšími vecami môže pomôcť,“ vysvetľuje jej trénerka Michaela Komarek.
„Slovensko ponúka takúto možnosť, ale je toho veľmi málo. Je to forma chránených dielní, kde sa ľudia ako Nikolka vedia uplatniť, ale ponuka na túto prácu je veľmi slabá,“ tvrdí asistentka hypoterapie Katarína Dóková.
„Nikolka u nás robí hypoterapiu už piaty rok. Prešli sme spolu na takzvané športové jazdenie, kde sa Niky učí ovládať koňa, jazdí na ňom už samostatne a zvláda bežnú jazdiarenskú prácu, samozrejme, iba v kroku. Náš terapeutický kôň Leo prijíma Nikolku takú, aká je, je k nej ohľaduplný a nechá sa ňou viesť,“ opisuje Komarek.
„Mnoho zvierat má v sebe prirodzenú empatiu, nikdy sa ju nemusia učiť. Vedia vycítiť, keď nám je zle. Je to odkaz, že sa tomu netreba učiť, že to v sebe môžeme každý mať. Na hľadanie ľudskosti naozaj nepotrebujeme manuál. Ľudskosť treba len každý jeden deň žiť,“ dopĺňa Síthová.
Pozitívna myseľ a sila vôle
Marek Kujan žije po autonehode, ktorú nezavinil, s porušenou chrbticou. Už vyše 13 rokov je na vozíčku. „Začiatky sú asi u každého pacienta ťažké, ale musí tam byť aj sila vôle, pevná ruka, pozitívna myseľ, okolo rodičia, kamaráti a potom to ide v tom živote aj trošku ľahšie,“ hovorí.
„Najviac asi chýba človeku sloboda, že nemôže chodiť kam chce, kedy chce a ako chce. Musí myslieť dopredu, lebo sa stretáva s bariérami,“ priznáva.
„Keďže sa roky angažujem aj v európskych štrukturálnych fondoch a realizujem ich kontrolu, tak si uvedomujem, koľko peňazí je v systéme, ktoré sa nikdy nedostanú na odstraňovanie týchto bariér,“ zdôraznil Križo. Dodáva, že Slovensko má medzery v čerpaní týchto peňazí z plánu obnovy.
Inklúzia ako Columbova žena
Lenka Jobbová je ďalšou bojovníčkou s detskou mozgovou obrnou. Zvládla dokončiť vysokú školu a získať magisterský titul v odbore sociálna práca. Zo zamestnania však vyletela už v skúšobnej dobe, nevedeli ju integrovať do potrieb pracoviska.
„Mám veľmi veľa skúseností so šikanou na základnej škole a v posledných ročníkoch aj na strednej. Trpím aj vývinovou poruchou učenia, takzvanou diskalkuliou, kde sa to prejavuje v oblasti manipulácie s číslami. Tým pádom mám aj obmedzené možnosti, čo sa týka zamestnania,“ priblížila Lenka.
Bez práce je už takmer dva roky. V jej situácii jej veľmi pomohli priatelia. „Napriek svojej diagnóze mám kamarátov, ktorí sú vo väčšine prípadov fyzicky zdraví. Pomohlo mi to lepšie sa začleniť,“ hovorí.
„Ak by som mala zázračnú paličku, samozrejme, že by som si v prvom rade priala zdravie. A priala by som si, aby sa k ľuďom ako som ja v spoločnosti zmenilo nastavenie. V niektorých prípadoch sa, čo sa týka integrácie, robia veľké pokroky, v iných to však neskutočne viazne,“ pokračuje Lenka.
„Inklúzia je presne ako Columbova žena. A to školstvo je Columbo. Školstvo vie fungovať a vie vyriešiť každého jedného žiaka a jeho cestu vzdelávania len vtedy, keď bude mať ten support inklúzie. Keď tam bude tá žena, ktorá navarí, aby sa mohol Columbo najesť, ktorá mu pripraví oblečenie, ktorá sa ho opýta, ako sa mal a to je práve ten sociálno-emocionálny kontext, ktorý každý z nás potrebuje na to, aby sa cítil bezpečne, aby vedel fungovať,“ uzatvára Síthová.
