Ešte na začiatku druhej svetovej vojny umierali na tuberkulózu a iné infekčné ochorenia státisíce ľudí. Vďaka škótskemu lekárovi Alexandrovi Flemingovi a niekoľkým ďalším vedcom, ktorí po ňom prispeli k vývoju antibiotika penicilín, sa zachránili desiatky miliónov životov.
Narodil sa pred 140 rokmi
Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 na farme Lochfield neďaleko mestečka Darvel v škótskom grófstve Ayrshire. Vyrastal v skromných pomeroch ako jedno zo štyroch detí, ktoré sa narodili počas druhého manželstva jeho otca.
Keď mal 13 rokov, poslala ho rodina do Londýna za bratom – očným lekárom. Vyštudoval tu polytechnickú vyššiu školu a štyri roky pracoval ako úradník pri paroplavebnej spoločnosti. V roku 1901 sa zapísal na lekársku fakultu pri nemocnici sv. Márie, kde potom pôsobil celý život.
O voľbe odboru vraj rozhodlo to, že v tamojšom bakteriologickom oddelení potrebovali dobrého strelca pre súťaž medzi nemocnicami. A tak sa Fleming stal asistentom Almrotha Wrigta, priekopníka na poli očkovania a imunológie.
Počas prvej svetovej vojny, v ktorej slúžil ako kapitán v armádnom lekárskom zbore, sa Fleming oženil s írskou zdravotnou sestrou Sarah McElroyovou, s ktorou mal syna. Ten sa taktiež stal lekárom. Po jej smrti sa jeho druhou manželkou stala v roku 1953 grécka kolegyňa z nemocnice.
Odhalil, ako sa telo lieči
Počas vojny pôsobil Fleming spoločne s Wrightom vo francúzskom Boulognesur-Mer, kde sa stretol s tým, že hlboké rany vojakov sa niekedy vyliečili aj bez dezinfekcie. Usúdil, že ľudské telo produkuje látku, ktorá pomáha telu v boji proti baktériám.
V roku 1922 sa mu podarilo identifikovať a z vlastných telesných tekutín izolovať enzým lyzozým, ktorý vykazoval antibakteriálne účinky. Svojím prvým významným objavom tak dokázal, že lyzozým pôsobí ako antiseptikum, vďaka ktorému sa ľudské telo bráni proti mnohým mikróbom.
Objav lyzozýmu bol síce zásadný, nie však tak prakticky využiteľný ako neskôr penicilín.
K objavu penicilínu prispela náhoda
Pamätný objav penicilínu sa zrodil v septembri 1928, keď Fleming pracoval s baktériami stafylokoka, ktoré pestoval v laboratórnych miskách. Keď sa po dovolenke vrátil do svojho laboratória, pri upratovaní sa rozhodol ich nevyhodiť, ale bližšie preskúmať niekoľko splesnivených vzoriek. Všimol si totiž, že pleseň zabíjala okolité mikróby.
To ho inšpirovalo k pokusom s izolovaním protibakteriálnej látky, ktorú vylučovala pleseň Penicillium notatum. Nazval ju penicilín.
Ďalšími pokusmi potom zistil, že táto „plesňová šťava“ aj vo veľmi zriedenom stave nezabíja len stafylokoky, ale aj iné mikróby, a navyše nie je jedovatá. Keď sa ale po skúšaní na myšiach, ale aj na svojom kolegovi, snažil vyliečiť hnisajúcu ranu, neuspel. Flemingovi sa totiž z plesní podarilo získať len nie príliš stabilný extrakt a nedokázal izolovať onú účinnú látku.
Vo februári 1929 informoval o objave verejnosť prostredníctvom článku v British Journal of Experimental Pathology. V článku a v neskorších správach prezentoval objavenie penicilínu ako liečivého prostriedku proti množstvu infekčných ochorení.
Nobelova cena
Na ďalšie pokusy však bola potrebná väčšia zásoba čistého penicilínu. Jeho výrobu sprevádzali problémy, a tak sa zdalo, že objav zapadne prachom.
Až v roku 1938 sa penicilínu začali venovať vedci Ernst Boris Chain a Howard Walter Florey. Tí o tri roky neskôr odcestovali do Spojených štátov amerických (USA), kde získali podporu na zabezpečenie výroby penicilínu vo veľkom množstve. Nový liek začali klinicky testovať na ľuďoch a v roku 1944 sa pristúpilo k jeho technickej výrobe. Penicilín sa stal prevratom v liečbe mnohých bakteriálnych ochorení a pomohol zachrániť aj tisícky ľudských životov na bojiskách druhej svetovej vojny.
„Vyčistiť“ penicilín sa podarilo až v roku 1940 tímu vedcov z Oxfordskej univerzity pod vedením chemikov Ernsta Borisa Chaina a Howarda Waltera Floreyho a o rok neskôr ho skúšobne podali človeku.
Ďalším problémom ale bolo vyvinúť postup výroby penicilínu, na čo sa v Británii nenašli peniaze, a tak Florey odišiel hľadať pomoc do USA. Vďaka výskumu americkej vlády sa tak mohol na jeseň 1943 „superliek“ začať vyrábať vo veľkom a stal sa prevratom v liečbe mnohých bakteriálnych ochorení.
V roku 1945 Chain, Florey a Fleming dostali za tento objav Nobelovu cenu.
Zaradil sa medzi najväčšie osobnosti
Profesora Fleminga zvolili v roku 1943 za člena Kráľovskej spoločnosti a o rok neskôr získal titul sir. Za svoju prácu, o ktorej napísal početné štúdie, dostal mnohé vyznamenania a tituly, okrem iného čestné doktoráty takmer tridsiatich európskych a amerických univerzít.
V rokoch 1951 až 1954 pôsobil tiež ako rektor Edinburskej univerzity. Zomrel 11. marca 1955 v Londýne vo veku 74 rokov. Pochovaný je v katedrále sv. Pavla v Londýne.
V roku 1999 sa Alexander Fleming dostal v ankete britskej televíznej a rozhlasovej stanice BBC medzi 100 najväčších osobností Británie všetkých čias. Časopis Time ho dokonca zaradil medzi stovku najvýznamnejších osobností sveta.
V rodnom Škótsku sa v podobnej ankete zaradil na tretie miesto, hneď za básnikom Robertom Burnsom a škótskym národným hrdinom a bojovníkom za nezávislosť Williamom Wallacom.
