Odlúčené rodiny, priatelia, lásky. V auguste 1961 Berlín rozdelil múr, pri ktorého nelegálnom prekročení na ľudí čakala buď sloboda, alebo smrť.
Jednou z ciest za slobodou po vztýčení Berlínskeho múru boli podzemné tunely. Vďaka nim sa do západného Berlína dostalo vyše 300 ľudí. Východonemecký režim sa preto snažil zabezpečiť nielen samotnú betónovú bariéru obklopujúcu západný sektor metropoly, ale aj jej podzemie.
Jedným z opatrení sa tak stali tunely, ktoré sama budovala východonemecká tajná polícia Stasi (Staatssicherheitsdienst). Tieto protitunely, ako sú nazývané, však neviedli za vytúženou slobodu.
Múr opevnili aj pod zemou
„Stasi si čoskoro všimla, že mnoho ľudí uteká na Západ tunelmi. Preto vyhĺbila vlastné tunely, ktoré neviedli cez hranice, ale naprieč hraničným pásmom,“ povedal v rozhovore s ČTK Thomas Heil z Pamätníka Berlínskeho múru. Dôvod výstavby takýchto chodieb bol jednoduchý. „Stasi vlastnými tunelmi popod múrom v niektorých úsekoch hranice prakticky znemožnila výstavbu únikových tunelov,“ hovorí.
Protitunely Stasi vyhĺbila tam, kde tajní policajti očakávali, že budú prebiehať podzemné pokusy o útek na Západ. Bolo to najmä v okolí ulice Bernauer Strasse, kde bolo vďaka mäkkému podložiu hĺbenie ľahšie. „Zatiaľ čo väčšina Berlína stojí na piesku, tu sú stabilnejšie íly,“ vysvetľuje Heil. Ďalším dôvodom bola aj priaznivá vzdialenosť medzi pivnicami domov vo východnej a západnej časti rozdeleného mesta.
Únikové cesty budovali najmä zo západu
S hĺbením tunelov pre útek sa začalo prakticky súčasne s budovaním Berlínskeho múru. Väčšina tunelov podľa zaniknutého úradu spolkového splnomocnenca pre dokumenty Stasi vznikla medzi rokmi 1962 až 1964.
Tunelov nakoniec bolo vyše 70, z ktorých najmenej trinásť lemovalo podzemie pod ulicou Bernauer Strasse. Na tejto ulici boli však aj tri protitunely v réžii Stasi. Jeden z nich si návštevníci môžu po povrchu prejsť, trasa chodby je na povrchu vyznačená kovovými doskami.
„Tunely pre útek spravidla budovali zo západného Berlína do východnej časti,“ vysvetľuje Heil. Menej častá bola výstavba opačným smerom. Tá bola podstatne nebezpečnejšia. Východoberlínčania si navyše okrem zabezpečenia tunela proti závalom a spodnej vode museli dávať väčší pozor aj pred vlastnými susedmi. Tí ich mohli prezradiť tajným službám. Vyriešiť museli aj to, ako sa zbaviť vyťaženej zeminy. Jej hromadný odvoz by bol v totalitnom východnom Berlíne podozrivý.
Rodina Aagaardovcov, ktorá s priateľmi utiekla na západ v roku 1963, musela z veľkej časti zeminu skladovať v dome. Na odkladanie zeme slúžili skrinky, šuplíky, vaňa i ostatné voľné miesta. Podľa spomienok rodiny bolo vtedy nevyhnutné nenápadne odložiť až 25 kubických metrov piesku.
Väčšina pokusov bola bez úspechu
Úspešne sa za celý čas existencie múru vybudovalo asi 20 tunelov, z ktorých osem stavali z východnej časti mesta. Vyše tridsať tunelov ich budovatelia nedokončili pre prezradenie počas stavby, niektoré tesne pred ich dokončením. Výstavbu ďalších zhruba 20 museli z technických pozastaviť.
„Posledný úspešný tunel vznikol v roku 1973, pokusy o hĺbenie ale trvali až do roku 1982,“ uvádza publikácia úradu spolkového splnomocnenca pre dokumenty Stasi.
K odhaleniu tunelov Stasi pomohli v Bernauer Strasse do veľkej miery aj spomínané protitunely, ktoré siahali až do osemmetrovej hĺbky. V týchto chodbách Stasi pravidelne hliadkovala. S rozvojom techniky začal východonemecký režim čoraz častejšie v rizikových úsekoch používať sondy, ktoré zaznamenávali otrasy a hluk z podzemia.
Aj vďaka tomu tajná polícia dokázala niektoré tunely odhaliť pred dokončením. Stasi sa tiež úspešne darilo infiltrovať sa do skupín záujemcov o emigráciu či západných organizácií, ktoré s útekmi pomáhali.
Láska, ktorá neskončila romanticky
V roku 1963 sa tajná polícia dozvedela o jednom z tunelov vďaka tomu, že sa jedna zo západonemeckých kuriérok pomáhajúca s organizáciou útekov zamilovala do spolupracovníka východonemeckej tajnej polície. O jeho zamestnaní však nevedela, a tak mu dôverovala a povedala mu o pláne dostať niekoľkých východoberlínčanov na západ pod zemou.
Dievča sa o mužovej spolupráci so Stasi nedozvedela ani po jeho zrade a ešte dlhé roky s ním bola v kontakte ako s dobrým priateľom. Pre zradu vtedy vyše dvadsať východonemeckých občanov skončilo až na štyri roky za mrežami.
Výstavbu tohto podzemného diela aj zradu milovaného muža zdokumentovala Maria Nookeová v knihe Prezradený tunel: Príbeh zmareného úteku v rozdelenom Berlíne. Nookeová je niekdajšia námestníčka nadácie, ktorá sa stará okrem iného o Pamätník Berlínskeho múru v Bernauer Strassse.
