Herec a zabávač Július Satinský dokázal divákov upútať svojou až detskou spontánnosťou, naivnosťou, ale zároveň nadhľadom nad analyzovanou situáciou. Naopak, jeho neoddeliteľné umelecké dvojča Milan Lasica sa na javisku prejavoval ako skeptický intelektuál.
Legendárny slovenský herec Jozef Kroner nazval toto duo „apoštolmi slovenského humoru“. Zrodilo sa v šesťdesiatych rokoch. V zložitých politických pomeroch prinieslo vo svojej tvorbe prejav slobody a charakteristický rukopis, ktorý smeroval až k nonsensovej klauniáde.
Od narodenia obľúbeného umelca Júliusa Satinského uplynulo v piatok (20. 8.) 80 rokov.
Režim ich činnosť zakázal
Satinský a Lasica od roku 1959 vystupovali ako komická dvojica v autorských reláciách. Účinkovali v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze) zastrešujúcom niekoľko súborov. Tam si ich predstavenie Soirée (1968) okamžite získalo publikum.
V roku 1970 Satinskému a Lasicovi pre kritiku okupačných pomerov zakázali umeleckú činnosť na Slovensku a divadlo zatvorili. Umelcov prichýlilo kabaretné divadlo Večerní Brno.
„Toto obmedzenie nás nenaučilo ničomu, akurát tak trpezlivosti, pretože to trvalo niekoľko rokov a potom sa to vždy nejakým spôsobom vracalo. Bolo sa treba obrniť trpezlivosťou a nepodliehať beznádeji,“ spomínal začiatkom roka 2021 na toto obdobie Lasica v relácii RTVS Trochu inak s Adelou.
Po návrate na Slovensko účinkoval Július Satinský na Novej scéne – najskôr v rokoch 1972 až 1978 v spevohre, potom až do roku 1989 v činohre. Vo svojich hereckých kreáciách využíval hyperbolu, kontrasty a nonsensy, ktorými vypointoval javiskovú výpoveď. Jeho humor predstavoval spôsob intelektuálneho satirického nazerania na svet.
„Mal niekoľko zázračných darov. Medzi nimi bolo napríklad nevnímať realitu, ak by to malo spôsobovať nejaké nepríjemné pocity. Tiež mal dar vytvárať pohodu a dobrú náladu. Ľudia, ktorí sa ocitli v jeho spoločnosti, mali určite celý ten čas pocit, že sú na dovolenke,“ charakterizoval ho Lasica pri slávnostnej rozlúčke s ním. Dodal, že Satinský sa nebál a mal odvahu prekračovať hranice skutočnosti.
Štúdio L+S
V roku 1982 vzniklo v priestoroch Tatra revue poetické a kabaretné divadlo Štúdio S, ktoré sa v apríli 1999 zmenilo na Štúdio L+S. V ňom začali Lasica so Satinským pôsobiť ako dvojica v obľúbenom programe Nikto nie je za dverami.
Na klavíri ich sprevádzal Jaro Filip, ktorý s nimi spolupracoval aj na kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami. Medzi známe hry, ktoré v priestore uviedli patria Deň radosti (1986), výber zo starších dialógov Jubileum (1990), Náš priateľ René (1991).
Pred Nežnou revolúciou začal Július Satinský v Štúdiu S skúšať postavu Stalina v rovnomennej hre Gastona Salvatoreho. Podľa divadelných odborníkov sa mu podarilo sovietskeho diktátora stvárniť v inscenácii, ktorá mala premiéru v roku 1990, veľmi autenticky.
Ďalšie známe diela
Na Novej scéne patria medzi jeho najznámejšie úlohy postavy Dobčinského (Revízor, 1973), Flicota (Husári, 1973), Gejzu Galibu (Plné vrecká peňazí, 1975), Holofernesa (Márna lásky snaha, 1978), Lockita, Žobrák (Gayova Žobrácka opera, 1980), Zbojníka II (Kocúrkovo II, 1982) alebo Tichona Papričeva (Súboj, 1986).
Často účinkoval aj v televíznych inscenáciách a filmoch. Známe sú snímky Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná – nevystupovať (1978), S tebou mě baví svět (1982), Srdečný pozdrav zo zemegule (1982), Vesničko má středisková (1985), Utekajme, už ide! (1986) či Orbis Pictus (1997).
Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach udelili v júni 2003 prémiu in memoriam.
Okrem herectva sa Július Satinský venoval tiež spisovateľskej činnosti. Medzi jeho známe knihy patria Rozprávky uja Klobásu (1996), Chlapci z Dunajskej ulice (2002) alebo Čučoriedkareň (2002).
Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet Júliusa Satinského, pod ktorú sa autorsky podpísal Milan Lasica a Jan Kolář (2004).
Vďaka editorskej práci dcéry obľúbeného komika, Lucii Molnár Satinskej, vyšli v roku 2018 Gundžovníky zachytávajúce korešpondenciu medzi Satinským a jeho rodinou, ktorej časť emigrovala.
Úmrtie
V roku 1989 udelili Satinskému titul zaslúžilý umelec. Vtedajší prezident Rudolf Schuster mu 2. januára 2002 za celoživotný prínos k rozvoju slovenského umenia a podporu rozvoja občianskej spoločnosti na Slovensku udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.
Jeden zo zakladateľov moderného, inteligentného slovenského humoru, herec, komik, dramatik a spisovateľ Július Satinský zomrel v Bratislave 29. decembra 2002 vo veku 61 rokov. Podľahol dlhej a ťažkej chorobe.
Jeho herecký kolega Milan Lasica zomrel v tomto roku – 19. júla vo veku 81 rokov.
