Pred 85 rokmi sa narodila jedna z najdôležitejších osobností moderných dejín Slovenska a Českej republiky, prvý postkomunistický prezident Václav Havel. Pred vydaním sa na politickú dráhu sa venoval dramatickej tvorbe, ktorou odhaľoval falošnosť totalitného režimu, za čo sa ako jeden z hlavných predstaviteľov československého disentu ocitol vo väzení.
Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe do rodiny, ktorá bola v 20. až 40. rokoch minulého storočia spojená s českým kultúrnym a politickým dianím. Jeho starý otec z matkinej strany bol známy diplomat a starý otec z otcovej strany zasa staviteľ pražského paláca Lucerna.
Režim mu nedovolil vybrať si školu
Po druhej svetovej vojne navštevoval internátnu školu v Poděbradoch, ktorú v roku 1950 zatvorili. Jeho rodina však nebola pre režim komfortná, čo Havlovi komplikovalo štúdium. Pre kádrový profil si nemohol slobodne vybrať strednú školu, a tak od roku 1951 večerne študoval odbor chemický laborant na pražskej Strednej všeobecnovzdelávacej škole pre pracujúcich.
Vo vysokoškolskom štúdiu humanitných smerov mu opäť bránil kádrový profil, preto krátko študoval na Ekonomickej fakulte Českého vysokého učenia technického (ČVUT). Neúspešný bol aj jeho pokus prestúpiť na filmovú fakultu Akadémie múzických umení.
Z javiskového technika dramatikom
Po prvý raz sa s divadlom dostal do kontaktu ako javiskový technik, zamestnal sa v pražskom Divadle ABC, odkiaľ v roku 1960 prešiel do Divadla Na zábradlí. V rokoch 1962 až 1966 diaľkovo vyštudoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe.
V roku 1963 uviedli v Divadle Na zábradlí jeho divadelnú hru Zahradní slavnost. Ako významný dramatik sa etabloval aj hrami Vyrozumění (1965) či Ztížená možnost soustředění (1968).
Nenahraditeľná životná opora Olga
V roku 1956 sa zoznámil s Olgou Šplíchalovou. Obaja síce pochádzali z rozličných rodinných prostredí, no aj napriek tomu sa veľmi zblížili. Po osemročnom vzťahu sa v roku 1964 zosobášili.
Havel o svojej manželke Olge neskôr povedal, že je nenahraditeľnou životnou oporou, keďže s ním verne stála pri najťažších životných skúškach. Olga Havlová zomrela 27. januára 1996. V tomto roku mu diagnostikovali rakovinu pľúc, ťažké obdobie mu pomohla prežiť jeho priateľka, herečka Dagmar Veškrnová. Zosobášili sa v roku 1997.
Otvorene vystupoval proti represiám po Pražskej jari
Počas tzv. Pražskej jari, ktorá vyvrcholila sovietskou resp. spojeneckou okupáciou v auguste 1968, pôsobil ako predseda Klubu nezávislých spisovateľov a člen Klubu angažovaných nestraníkov. Pre svoj politický aktivizmus sa však v tvrdej totalite dostal do problémov.
Od nástupu normalizácie vystupoval proti politickej represii. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi, v ktorom upozornil na rozpory v československej spoločnosti. Stál za vznikom Charty 77 a bol jedným z jej prvých troch hovorcov.
V apríli 1979 spoluzakladal Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a v roku 1989 bol tiež spoluautorom petície Několik vět. Za občianske postoje ho trikrát uväznili a vo väzení strávil v rokoch 1977 až 1989 celkovo takmer päť rokov. V tomto období bolo v Československu zakázané publikovať akékoľvek Havlove texty.
Prezident z Občianskeho fóra
Počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 vzniklo v Prahe Občianske fórum (OF), ktorého vedúcim predstaviteľom sa stal práve Havel. Federálne zhromaždenie (FZ) ČSSR ho 29. decembra 1989 zvolilo za prezidenta. Vo funkcii ostal aj po prvých slobodných parlamentných voľbách, keď ho do funkcie hlavy štátu 5. júla 1990 opäť zvolilo FZ ČSFR.
Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa rozhodujúce politické sily v spoločnosti nedokázali zhodnúť na funkčnej podobe spoločného štátu. Havel 20. júla 1992 odstúpil z funkcie prezidenta s odôvodnením, že nemôže naďalej plniť záväzky vyplývajúce zo sľubu vernosti federatívnej republike. On sám bol pritom zástancom federatívneho štátu Čechov a Slovákov. Po vzniku samostatnej Českej republiky (ČR) poslanecká snemovňa 26. januára 1993 zvolila Václava Havla za prezidenta ČR.
Za prezidenta ČR zvolili Havla obidve komory českého parlamentu aj 20. januára 1998 a druhé funkčné obdobie mu skončilo 2. februára 2003.
Amnestie ako Havlov prešľap
Havel sa ako prezident krátko po nástupe do úradu rozhodol vyhlásiť širokú amnestiu, ktorej podstatou bolo, že sa väzňom odpustili tresty kratšie ako dva roky za úmyselné trestné činy a kratšie ako tri roky za trestné činy spáchané z nedbanlivosti.
„V našej krajine je mnoho väzňov, ktorí sa síce vážne previnili a sú za to potrestaní, ktorí však museli prejsť – napriek dobrej vôli niektorých vyšetrovateľov, sudcov a predovšetkým advokátov – pokleslou justíciou, ktorá obmedzovala ich práva, a musia žiť vo väzniciach, ktoré sa nesnažia prebúdzať to lepšie, čo je v každom človeku, ale naopak, ľudí ponižujú a fyzicky i duševne ničia,“ povedal Havel v prejave, ktorý sa týkal vyhlásenia amnestií. Z približne 30 000 väzňov sa ich na slobodu dostalo zhruba 20 000.
Ich rozsiahlosť vo veľkej časti spoločnosti však spôsobila pocit ohrozenia, ktorý ešte umocnila vzbura vo väznici v Leopoldove z marca 1990. Pri nej zomrelo 6 ľudí vrátane 5 príslušníkov väzenskej stráže.
Bol cenený aj v zahraničí
Havel si svojimi postojmi v časoch totality získal postavenie morálnej autority, ktoré presahovalo hranice Česka a Slovenska. Za literárne a dramatické dielo, za zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv mu udelili mnohé ceny, vyznamenania alebo čestné doktoráty. V roku 1990 sa mu dostalo pocty – len štyri mesiace po tom, ako ho zadržali komunisti, rečnil v pléne Kongresu Spojených štátov.
Ďalšej pocty od USA sa dočkal v júli 2003, keď ako prvý Čech dostal najvyššie štátne vyznamenanie USA – Prezidentskú medailu slobody. Koncom roka 2003 mu India udelila za príspevok k svetovému mieru a presadzovaniu ľudských práv Mierovú cenu Mahátma Gándhího. Titul doctor honoris causa v roku 2006 dostal aj od Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave a v novembri 2009 sa stal čestným občanom hlavného mesta SR.
Václav Havel, dramatik, jeden z najvýznamnejších občianskych aktivistov a politikov 20. storočia, zomrel 8. decembra 2011 v Hrádečku. Na jeho počesť nesie od 5. októbra 2012 – teda od výročia jeho narodenia – letisko v pražskej Ruzyni názov Letisko Václava Havla Praha. Na väznici v Plzni nazývanej Bory, v ktorej Havel strávil približne dva roky, mu odhalili v októbri 2016 pamätnú tabuľu.
