Každý sa v škole stretol s Jergušom Lapinom a jeho príbehmi z detstva v lone slovenskej prírody. Autor knižky Zbojnícka mladosť Ľudo Ondrejov sa narodil pred 120 rokmi, 19. októbra 1901. Bol skvelým rozprávačom, prozaikom, ale cez vojnu, žiaľ, aj arizátorom židovského majetku. Aby bol jeho príbeh ešte zložitejší, zúčastnil sa aj na Slovenskom národnom povstaní.
Predstaviteľ prózy naturizmu
Básnik, prozaik a autor s rozprávačským talentom Ľudo Ondrejov sa umeleckou tvorbou začlenil k predstaviteľom prózy naturizmu, ktorej súčasťou sú napríklad František Švantner, Dobroslav Chrobák či Margita Figuli. Námety čerpal zo spomienok na detstvo, mladosť a prírodu v dedine Kostiviarska (v súčasnosti mestská časť Banskej Bystrice), kde ako chlapec vyrastal.
Hoci výrazne prispel k formovaniu slovenskej literatúry, na jeho osobnosť a súkromný život vrhá tieň skutočnosť, že sa počas druhej svetovej vojny podieľal na tzv. arizácii židovského majetku.
Narodil sa ako Ľudovít Mistrík v chorvátskej dedine
Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík, sa narodil 19. októbra 1901 v chorvátskej dedine Slanje. Pochádzal zo slovenskej rodiny, väčšinu detstva prežil na Slovensku.
Vyrastal v skromných pomeroch, pretože matka sa o sedem detí starala sama. Po absolvovaní ľudovej a meštianskej školy si v roku 1920 spravil notársky kurz a istý čas sa uplatnil v profesii notárskeho úradníka. Skúsil si aj prácu v automobilovej dielni a medzi rokmi 1928-1933 bol úradníkom Matice slovenskej. Nasledovalo obdobie, kedy sa venoval výlučne literárnej práci.
Literárna tvorba
Do literatúry vstúpil básnickou tvorbou, ktorú uverejňoval v Národných novinách, Slovenskom učiteľovi, Proletárke či v Slovenských pohľadoch. Jeho knižným debutom je lyrická skladba Martin Nociar Jakubovie (1932), nasledujú básnické zbierky Bez návratu (1932), Mámenie (1936) či Pijanské piesne (1936), ktoré charakterizuje vzbura proti sociálnej nespravodlivosti, smútok a citová vypätosť.
Významné miesto v spisovateľovej činnosti majú knihy pre deti a mládež. Ondrejov sa inšpiroval ľudovými rozprávkami. Známe sú jeho prózy Rozprávky z hôr (1932), Tátoš a človek (1933) alebo O zlatej jaskyni (1935). Výzvu k harmonickému súžitiu človeka a prírody možno badať vo fiktívnych dobrodružných cestopisoch Africký zápisník (1936), Horami Sumatry (1936) alebo Príhody v divočine (1940).
K vrcholom autorovej tvorby patrí dielo Zbojnícka mladosť z roku 1937. Voľným pokračovaním tohto románu sú prózy Jerguš Lapin (1939) a Na zemi sú tvoje hviezdy (1950) pričom celá táto trilógia nesie názov Slnko vystúpilo nad hory (1969).
Spisovateľ zaujal pútavým rozprávaním o Jergušovi Lapinovi, chlapcovi z podhorskej dediny, zachytávajúcim jeho detstvo aj dospelosť. Očarujúca slovenská príroda je tu symbolom obrodzujúcej sily.
V roku 1958 napísal Ondrejov zbierku noviel Šibeničné pole, v ktorej dominuje horské prostredie, smrť aj láska. Rozprávková kniha Keď pôjdeš horou (1963) vyšla až po autorovej smrti. Prózy, publicistické články aj umelecké vyznania spisovateľa sú uverejnené v knihe Dobrý človek ide lesom (1967).
Arizoval židovský majetok
Hoci vo svojich dielach sníva o ideálnom svete a človeku spätom s prírodou, jeho živor je plný rozporov. V časoch vojnovej Slovenskej republiky sa Ondrejov vďaka kontaktom na správnych miestach prihlásil o majetky prenasledovaného židovského obyvateľstva.
Arizoval bratislavské kníhkupectvo a obchod s hudobninami židovskej rodiny Steinerovcov, ktorý je dnes známy ako antikvariát Steiner. Rovnako arizoval veľkoobchod s textilným tovarom vtedy známy pod názvom Bratia Känzler, ktorý sa nachádzal na Klobučníckej ulici v Bratislave.
„Na základe udania Ľuda Ondrejova, ktorý napísal na vládu slovenskú, aby odvliekli z obchodu tých Židov, Jozefa a Maxa, Jozef bol môj otec, Max jeho brat, tak prišli z Ústredne štátnej bezpečnosti páni v kožených kabátoch,“ spomínala Lýdia Piovarcsyová-Steinerová, ktorá mala v tom čase deväť rokov.
Ako uvádza Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR v čase, keď sa začali deportácie, vyhlásil, že vo svojom podniku žiadnych Židov nepotrebuje a ohlásil ich úradom. „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho.“
Ústredný zväz pripomína, že Ondrejov týmto celej rodine de facto vystavil lístok do tábora smrti, kde sa ich životná púť aj skončila. Deportovali ich do koncentračného tábora v Osvienčime. „Moju mamu psy roztrhali a otec v ten istý deň, čo zahynula, tak išiel do plynu,“ povedala jedna z posledných členov rodiny, ktorí prežili.
Účasť v SNP
Aby rozporov nebolo málo, neskôr počas vojny sa spisovateľ zúčastnil protifašistického odboja v Slovenskom národnom povstaní. Od konca roka 1944 do marca 1945 sa stal jedným z členov partizánskej skupiny s názvom Smrť fašizmu.
Po vojne bol referentom Povereníctva pre informácie a o dva roky neskôr redaktorsky pôsobil v časopise Partizán. V období rokov 1948-1950 pracoval ako správca Domova spisovateľov v Budmericiach a napokon bol spisovateľom v slobodnom povolaní.
Ľudo Ondrejov sa okrem iného venoval aj prekladom z češtiny, maďarčiny i srbčiny. Zomrel 18. marca 1962 v Bratislave vo veku šesťdesiat rokov. K arizácii židovského majetku sa nikdy nevyjadril.
