Obľúbená herečka a hviezda francúzskeho filmu Annie Girardotová by v pondelok (25. 10.) oslávila 90 rokov. Pre jej stvárnenie silných, nezávislých, emancipovaných, osudom skúšaných, tvrdo pracujúcich a často osamelých žien sa stala ikonou feministického hnutia. Zažiarila v takmer 150 filmoch.
Annie Girardotová sa narodila 25. októbra 1931 vo francúzskom Paríži. Druhú svetovú vojnu prežila s matkou a bratom v Normandii. Už ako dieťa chcela hrať, ale rovnako ako jej matka sa najskôr stala zdravotnou sestrou. Popri práci navštevovala dramatické kurzy, neskôr začala študovať herectvo na konzervatóriu v Paríži.
Keď v roku 1956 zažiarila na doskách parížskej Comédie Francaise, básnik Jean Cocteau sa o herečke vyjadril ako o najväčšom talente povojnovej éry.
V tom istom roku sa stala laureátkou Ceny Suzanne Bianchettiovej ako herecký objav za úlohu Gisely, ktorá pomáha trojici študentov vydierať profesora v dráme Muž so zlatými kľúčmi (1956). O dva roky neskôr si zahrala v klasickej kriminálke Maigret kladie pascu.
Prelomový bod v jej filmovej kariére i súkromnom živote nastal, keď ju objavil taliansky režisér Luchino Visconti a obsadil ju do filmu Rocco a jeho bratia (1960), v ktorej si zahrala nešťastnú milánsku prostitútku Nadiu. Jedným z jej hereckých partnerov bol aj Renato Salvatori, za ktorého sa v roku 1962 vydala a s ktorým splodili dcéru Giuliu. Neskôr sa so Salvatorim odlúčili, no nikdy sa nerozviedli.
Medzi Parížom a Rímom
Po sobáši sa jej filmová kariéra rozvetvila a často pendlovala medzi Talianskom a Francúzskom. Spoznala sa s režisérom Marcom Ferrerim, ktorý ju obsadil do poburujúceho filmu Žena opica (1964), ktorý sa stal jedným z ťahákov Medzinárodného filmového festivalu v Cannes.
Do úspešného filmu Stalo sa v Turíne obsadil herečku režisér Mario Monicelli v roku 1963. Medzinárodné ocenenie v podobe Volpiho pohára na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach jej priniesla rola osamelej Kay, prežívajúcej krátke citové vzplanutie k francúzskemu hercovi v komornej melodráme Tri izby na Manhattane (1965).
Objavila sa vo filme Dillinger je mŕtvy, ktorý v roku 1969 nakrútil Marco Ferreri. V tom istom roku dokončil svoju snímku Čoskoro bude koniec sveta režisér Aleksandar Petrovič. Pri nakrúcaní tohto filmu z prostredia srbského vidieka sa Girardotová stretla so slovenským hercom Ivanom Palúchom. Od začiatku si rozumeli a ako spomínal sám Palúch, kráčali spolu po koberci na festivale v Cannes. Opäť sa stretli až po páde železnej opony v roku 1989.
V ďalšom umelecky ladenom filme Stará panna z roku 1972 bol Girardotovej hereckým partnerom Philippe Noiret, s ktorým sa na plátne stretla viackrát.
Skutočnou hviezdou francúzskeho filmu sa stala ku koncu 60. rokov a v 70. rokoch svoju slávu len zväčšila. Jedny z najznámejších rolí stvárnila v kriminálnej dráme Nežné kura či v komediálne ladenom pokračovaní Ukradli torzo Jupitera, kde zažiarila ako policajtka.
Pôsobivý výkon ocenený Césarom potvrdila herečka aj v úlohe renomovanej lekárky v psychologickej dráme Najcennejšie, čo mám (1976) v réžii Luca Bertucelliho. V ďalšom roku stvárnila hlavnú hrdinku tragického príbehu Prežiť si svoje peklo.
Netradične pôsobí spojenie Girardotovej s komikom Louisom de Funésom. Komédia Ani z voza, ani na voz, ktorú nakrútil v roku 1978 Claude Zidi, však patrila medzi divácky obľúbené.
Kariérny útlm a veľký návrat
Začiatkom 80. rokov zažívala herecký útlm a počet rolí sa znižoval. V 1983 uviedla muzikál v Casino de Paris, ktorý bol prepadákom. Zadlžila sa, začala trpieť depresiami, prepadla drogám i alkoholu. Postupne sa však vracala naspäť prostredníctvom televíznych úloh vo francúzskych a talianskych filmoch.
Veľký návrat na strieborne plátno zažila vo filme Bedári (1995), za ktorý získala aj cenu César za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Pri preberaní ocenenia sa rozplakala a poďakovala za to, že na ňu filmový priemysel nezabudol. Ďalšieho Césara v rovnakej kategórii získala za film Pianistka (2001).
Girardotová je jednou z najvyššie postavených žien na zozname francúzskych hercov a herečiek, ktorí pritiahli k filmom viac ako milión divákov. Girardotová má takých 44.
Stala sa symbolom Alzheimerovej choroby po tom, ako sa v roku 2006 oficiálne priznala, že týmto ochorením trpí. Podľa jej dcéry si ku koncu života ani nepamätala, že bola herečkou. Zomrela 28. februára 2011 v rodnom Paríži, kde je aj pochovaná.
