Zavedenie neobľúbeného ypsilonu do pravopisu slovenského jazyka sa pripisuje Martinovi Hattalovi. Jeho úprava pravopisu z roku 1852 však vyšla z nevyhnutnosti skĺbiť gramatiku dovtedy používanej bernolákovčiny a štúrovčiny.
Od narodenia Martina Hattalu, jazykovedca, katolíckeho kňaza a autora prvej modernej slovenskej gramatiky, uplynulo vo štvrtok 4. novembra 200 rokov.
Akademické pôsobenie a vysvätenie za kňaza
Martin Hattala sa narodil 4. novembra 1821 v Trstenej. Prvé vzdelanie získal od otca, neskôr študoval na Arcibiskupskom lýceu v Trnave. Vzdelanie si doplnil na univerzite vo Viedni, kde študoval teológiu.
V revolučných rokoch 1848 – 1849 ukončil štúdiá a 12. decembra 1848 ho v Ostrihome vysvätili za rímskokatolíckeho kňaza. Krátke obdobie bol kaplánom v Bzovíku a potom v Hodruši (dnes Hodruša-Hámre).
Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s českým
V roku 1850 sa stal profesorom na gymnáziu v Bratislave a v tom istom roku na vlastné náklady vydal Gramatiku slovenského jazyka v porovnaní s českým (Gramatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica).
Tá obsahovala súhrn vtedajších najdôležitejších vedomostí o slovenčine, jej nárečiach, znakoch a vývine jej spisovnej podoby. Už v tomto diele vyjadril potrebu zaviesť ypsilon do slovenského pravopisného systému.
Od Štúra a ďalších dostal úlohu vypracovať novú gramatiku
Ako nadaný jazykovedec sa Hattala v októbri 1851 zúčastnil bratislavského stretnutia, na ktorom Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefana Závodník rozoberali problémy gramatiky slovenského jazyka, v ktorej sa prelínali normy štúrovskej podoby slovenčiny s bernolákovčinou.
Účastníci stretnutia poverili vtedy iba 29-ročného Hattalu vypracovaním novej podoby slovenskej gramatiky. Tú Hattala zhrnul v publikácii Krátka mluvnica slovenská (1852). Stala sa základnou normatívnou príručkou slovenského pravopisu až do roku 1902, keď vyšla Rukoväť spisovnej reči slovenskej od Samuela Czambela.
Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma
V otázkach slovenskej gramatiky mal Hattala aj napriek tomu, že bol bernolákovec, najbližšie k Hodžovi, a tak do novej koncepcie zahrnul jeho návrhy ako zachovať „ä“ a „ypsilon“, ale tiež dvojhlásky či rozlíšenie „l“ a „ľ“.
Aj preto sa táto tretia kodifikácia slovenského jazyka nazýva Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma, ktorá predstavovala kompromis medzi štúrovcami a bernolákovcami Podľa nej sa štúrovská základňa foneticko-fonologického pravopisu upravila historicko-etymologickým pravopisom s prihliadnutím na podobu iných slovanských jazykov.
Od roku 1854 pôsobil Hattala ako univerzitný pedagóg v Prahe, kde napísal knihy Skladba jazyka českého a slovenského (1855) alebo Mluvnica jazyka slovenského I, II (1864 – 1865). Aktívne sa tiež podieľal na tvorbe učebníc ako autor či posudzovateľ gramatík, čítaniek a šlabikárov pre české a slovenské školy.
Martin Hattala, kodifikátor slovenského jazyka a autor prvej slovenskej gramatiky, zomrel 11. decembra 1903 v Prahe vo veku 82 rokov.
