Pred 100 rokmi, 27. novembra 1921 sa v Uhrovci narodil Alexander Dubček – hlavný predstaviteľ socializmu s ľudskou tvárou, ale aj jeden zo zakladateľov sociálnej demokracie na Slovensku. Narodil sa presne v tom istom dome ako Ľudovít Štúr.
Dubčekov osud kopíruje dejiny Slovenska v 20. storočí. Bojoval v Slovenskom národnom povstaní (SNP), jeho reformy zastavili okupačné tanky a do politického života sa opäť vrátil počas Nežnej revolúcie. Jeho život ukončila dopravná nehoda.
Československý politik, člen komunistickej strany a popredná osobnosť „Pražskej jari“ z roku 1968 pochádzal z rodiny, v ktorej rodičia verili ideálom socializmu.
Jeho rodičia sa spoznali v Spojených štátoch amerických, kde Dubčekov otec niekoľko rokov pracoval, a kde sa z neho stal zarytý komunista. Po návrate bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov v Komunistickej strane Československa (KSČ).
Dvakrát ho zranili v povstaleckých bojoch
Spolu s rodičmi a starším bratom Júliusom sa Dubček neskôr presťahoval do Kirgizska, nakoniec však rodina zakotvila na Slovensku. Dubček sa vyučil za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom. V roku 1939 vstúpil do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (KSS).
Neskôr sa, celkom prirodzene, zapojil do SNP, kde bol dvakrát ranený. Jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením.
V roku 1955 odišiel študovať politické vedy do Moskvy. Po návrate získal pozíciu prvého tajomníka Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS). V roku 1968 nahradil Antonína Novotného, s ktorým mal konflikty, vo funkcii prvého tajomníka Ústredného výboru komunistickej strany Československa (ÚV KSČ).
Šesťdesiate roky priniesli všeobecné spoločensko-politické uvoľnenie, a tak sa Dubčekovi podarilo naštartovať budovanie „socializmu s ľudskou tvárou“. Avšak len do noci z 21. na 22. augusta 1968, keď Československú socialistickú republiku (ČSSR) obsadili vojská Varšavskej zmluvy.
„Nezahynie národ, v ktorom sa každý dokáže riadiť tak svojím rozumom, ako svojím svedomím,“ vyhlásil bezprostredne po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy radikálne ukončil Dubčekovu snahu o reformu socialistického zriadenia. Podľa jeho syna obetoval svoju politickú kariéru myšlienke, ktorej veril. „Hovoril nám – politik má robiť pre občana a nie pre seba‘,“ spomína Pavol Dubček.
Ešte v tú noc ho odviezli na neznáme miesto a 23. až 26. augusta bol spolu s prezidentom Ludvíkom Svobodom a ďalšími spolustraníkmi odvlečený do Moskvy, kde v atmosfére nátlaku podpísal tzv. moskovský protokol, teda súhlas s pobytom intervenčných vojsk na území Českolslovenska.
Pretože Dubček nesúhlasil s opatreniami vedúcimi k potlačeniu demokracie a ľudských práv, odišiel v apríli 1969 z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, v ktorej ho nahradil Gustáv Husák.
Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia a veľvyslancom v Turecku, ale už v roku 1970 ho zbavili všetkých politických funkcií, žil v izolácii a stal sa nepriateľom štátu so všetkými následkami.
Nežná revolúcia mu priniesla novú nádej
Počas normalizácie sa na dve desaťročia stiahol z verejného života. Až do dôchodku, v roku 1981, pôsobil ako radový zamestnanec v Západoslovenských štátnych lesoch, kde pracoval za minimálnu mzdu.
Zmena, ktorú priniesla Nežná revolúcia v roku 1989, znamenala pre neho druhú nádej. Znova sa stal sa predsedom Federálneho zhromaždenia a aktivity zameral na modernú ľavicovú politiku. Získal viacero medzinárodných ocenení a mal šancu stať sa prezidentom, ale napokon sa volieb vzdal.
„Chcem založiť smer takému politickému hnutiu a dianiu, ktoré skutočne bude mať nadväznosť na demokratický systém,“ vyhlásil. Prvého septembra 1992 však jeho plány prekazila nehoda na diaľnici neďaleko mesta Humpolec, pri ktorej Alexander Dubček utrpel vážne zranenia chrbtice.
Podľa vtedajšieho vyšetrovateľa Jozefa Bláhu zapríčinila nehodu vysoká rýchlosť. „V Bratislave sa zdržal na nejakom rokovaní a šiel na rokovanie do Prahy, kde mal v určitú hodinu byť, tak musel šoférovať trochu rýchlejšie, práve pršalo.“
Limuzína, ktorú šoféroval Ján Rezník, dostala šmyk a skončila mimo cesty. Napriek tomu, že pomoc pri liečbe ponúkali viaceré zahraničné kliniky, politik o dva mesiace, 7. 11. 1992, v Prahe na následky zranení umrel. Šofér vyviazol s ľahkým zranením.
Keby žil, stal by sa prezidentom
Podľa historika Ústavu pamäti národa Petra Jaška je vysoko pravdepodobné, že keby sa dožil vzniku samostatného Slovenska v roku 1993, stál by na jeho čele ako prezident. „Alexander Dubček bol určite v tom období najznámejším Slovákom na svete. Tento scenár mohol byť prítomný v mysli ľudí, ktorí rozhodovali o tom, kto sa stane prezidentom.“
Alexander Dubček je pochovaný na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Zanechal výraznú stopu v politickej histórii Česko-Slovenska počas „Dubčekovskej jari“, charakterizovanej uvoľnením pomerov – zrušením cenzúry, prijatím Akčného programu KSČ či čiastočnou liberalizáciou politicko-ekonomických pomerov.
