Jeden zo strojcov židovského holokaustu, pohlavár nemeckej nacistickej paramilitárnej organizácie Schutzstaffel (SS) Adolf Eichmann, si vypočul svoj rozsudok o treste smrti pred 60 rokmi – 15. decembra 1961.
Do nacistickej NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei) vstúpil v roku 1932, tesne predtým ako sa strana vedená Adolfom Hitlerom dostala v Nemecku k absolútnej moci. V tom istom roku sa stal členom SS, ktorú viedol Heinrich Himmler.
Eichmannovi sa postupne darilo prepracovávať sa v hierarchii „čiernych košieľ“, ako sa príslušníci SS prezývali, čoraz vyššie a dotiahol to až na obersturmbannführera – podplukovníka, uvádza životopisný portál britannica.com. Eichmann bol tiež riaditeľom Hlavného úradu pre bezpečnosť ríše.
Kľúčovú rolu zahral vo Wansee
V januári 1942 sa konala vo Wansee na predmestí Berlína tajná konferencia, na ktorej sa 15 vrcholových nacistov vrátane Eichmanna a Himmlera dohodlo na organizácií „konečného riešenia židovskej otázky“ – holokaustu.
Eichmann sa stal hlavným organizátorom a logistickým vykonávateľom holokaustu. Vytvoril plán, ako zorganizovať a identifikovať židovské obyvateľstvo z celej okupovanej Európy a čo najrýchlejšie ho dopraviť do koncentračných táborov, najmä do poľského Auschwitz-Birkenau, uviedol server.
Po vojne sa mu podarilo utiecť
Keď v máji 1945 padla Tretia ríša a spojenci začali stíhať fašistických pohlavárov, o Eichmannovi a jeho úlohe v nacistickej mašinérii smrti sa takmer nevedelo
Zverstvá, ktorých sa počas druhej svetovej vojny dopúšťal, sa začali postupne odhaľovať na norimberskom procese, na ktorom sa jeho meno pravidelne skloňovalo.
Obersturmbannführerovi Eichmannovi sa na sklonku vojny, začiatkom mája 1945, podarilo dostať do poslednej bašty príslušníkov SS v tirolských horách v Rakúsku. V dedine Altaussee sa vydával za radového vojaka. Odtiaľ ako slobodník Adolf Barth zamieril do Nemecka, ale pri meste Ulm ho zadržala americká vojenská hliadka.
Z internačného tábora vo februári 1946 utiekol a ukryl sa približne 80 kilometrov od Hamburgu na vresoviskách zvaných Lüneburger Heide, kde ho brat jedného zo spoluväzňov zamestnal ako drevorubača.
Pod menom Otto Heninger tu prežil štyri roky, o čom Eichmann neskôr povedal: „Celé roky som bol odlúčený od rodiny. Opäť som chcel vidieť svoju ženu a deti; toho večného hrania sa na skrývačku som už mal dosť. Vedel som, že musím počkať, až sa odo mňa odvráti pozornosť. V novinách a v rádiu sa však stále objavovalo moje meno.“
Pracoval na zajačej farme či v automobilke
Začiatkom roku 1950 nadviazal Eichmann spojenie s tajnou organizáciou veteránov SS Odessa a v máji toho istého roku ho cez Rakúsko prepašovali do Talianska. V Janove získal 1. júna 1950 utečenecký pas na meno Ricardo Klement. O 16 dní sa nalodil na parník Giovanni a zamieril do Buenos Aires.
V Argentíne vystriedal viacero zamestnaní – bol obchodným zástupcom, robil v práčovni aj na zajačej farme, alebo ako mechanik, či predák v závode firmy Mercedes-Benz na predmestí Buenos Aires.
Desať rokov viedol Eichmann alias Ricardo Klement v Argentíne nerušený život. Ten sa preňho skončil 11. mája 1960 o pol siedmej večer, keď ho po vystúpení z autobusu obstúpili príslušníci izraelskej tajnej služby a vtiahli do čakajúceho auta.
Osem nasledujúcich dní, kým Izraelčania čakali na lietadlo spoločnosti El-Al, ktoré malo dopraviť väzňa do Izraela, strávil Eichmann v konšpiračnej vile Aharoni.
Spravodlivosti napokon neutiekol
Na druhý deň po zadržaní napísal vlastnou rukou text, že nemá námietky, aby ho súdili v Izraeli: „Ja, dolu podpísaný Adolf Eichmann, na tomto mieste vyhlasujem zo slobodnej vôle, že nakoľko došlo k odhaleniu mojej pravej identity, plne si uvedomujem zbytočnosť snahy naďalej unikať súdu. Súčasne vyjadrujem svoju pripravenosť odcestovať do Izraela a čeliť súdnemu procesu pred riadnym súdom.“
Do Jeruzalema dopravili Eichmanna 22. mája 1960. Na druhý deň, 23. mája, vystúpil izraelský premiér David Ben Gurion v parlamente a za búrlivého nadšenia poslancov vyhlásil: „Je mojou povinnosťou oznámiť Knesetu, že pred krátkym časom izraelská tajná služba odhalila Adolfa Eichmanna, ktorý bol spolu s ďalšími poprednými nacistickými predstaviteľmi zodpovedný za to, čomu hovorili ‚konečné riešenie židovskej otázky‘.
„Eichmann je vo väzení v Izraeli a čoskoro sa postaví pred súd podľa zákona z roku 1950 o potrestaní nacistov a nacistických kolaborantov,“ dodal.
Izraelská vláda určitý čas popierala, že by mala v Eichmannovom únose prsty, pretože agenti Mosadu uskutočnili svoju operáciu na území cudzieho štátu a bez súhlasu či vedomia jeho predstaviteľov. Napokon sa k operácii priznala.
V apríli 1961 sa začal v Jeruzaleme najznámejší súdny proces v dejinách moderného Izraela. Zúčastnil sa na ňom aj slovenský novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko, ktorý ho približoval čitateľom v Československu. Jeho reportáže vyšli knižne v diele Ja, Adolf Eichmann… (1961).
Jeho proces obnažil nacistické zverstvá
Eichmann sa bránil tým, že bol „len úradníkom, ktorý plnil pokyny.“ Ťarcha dôkazov bola neúprosná a jednoznačne vyvrátila, že bol iba „malým kolieskom“ vo veľkom mechanizme nacistického smrtiaceho stroja.
Najznámejší lovec nacistických zločincov Simon Wiesenthal neskôr povedal, že „vďaka procesu s Eichmannom ľudia do hĺbky porozumeli nacistickej mašinérii smrti.“
V decembri 1961 prečítali sudcovia Eichmannovi 211-stránkový rozsudok. Vojnového zločinca uznali za vinného vo väčšine bodov obžaloby. Na trest smrti obesením ho odsúdili 15. decembra 1961.
Prvý a jediný trest smrti, ktorý vyriekol izraelský súd, vykonali krátko pred polnocou 31. mája 1962 v jeruzalemskom väzení Ramla.
Telo organizátora masového vyvražďovania Židov vzápätí po poprave spálili a jeho popol vysypali do medzinárodných vôd Stredozemného mora.
