Jeho filmy „tancujú“ v rytme flamenga a tanga, divákom sa prihovárajú rečou symbolov a metafor, ale aj čierneho humoru. Jeho dielam prestupujú tri kľúčové témy zrodené v tieni Frankovho režimu – náboženstvo, politika a sex. Reč je o známom španielskom režisérovi Carlosovi Saurovi, ktorý v utorok (4. 1.) oslavuje 90. narodeniny.
Patrí k španielskej elite
Tvorcu preslávili filmy zasvätené tancu (Carmen, Flamenco či Tango) a psychologická dráma Peppermint Frappé či Anna a vlci, v ktorých žiarila Saurova vtedajšia partnerka a múza Geraldine Chaplinová.
Spolu s Luisom Buňuelom a Pedrom Almodóvarom je Saura považovaný za jedného z najlepších španielskych režisérov. V jeho filmoch sa mieša realita s fantáziou, minulosť s prítomnosťou, spomienky s halucináciami. V posledných dvoch desaťročiach 20. storočia sa sústredil na filmové diela spájajúce hudbu, tanec a obrazy.
Kúzlo fotografie fascinovalo Carlosa Sauru Atarésa, narodeného v španielskej Huesce v rodine právnika a pianistky, už od detstva, ktoré drsne poznačila občianska vojna. Fotografovanie ho priviedlo k štúdii filmovej réžie v Madride, ktorú dokončil v roku 1957.
V roku 1959 natočil svoj prvý celovečerný film – drámu o mladých delikventoch Páskovej, kde vystupujú neherci. Na festivale v Cannes ocenili film kritici, cenzúra vtedajšieho režimu v Španielsku ho však nepustila do distribúcie.
Známy svojím pesimizmom
Na ďalšiu snímku Plač pre banditu si musel Saura, ktorý si všetky scenáre napísal sám alebo sa na nich aspoň autorsky podieľal, počkať až do roku 1964. V príbehu o legendárnom rebelovi 19. storočia si úlohu kata, cenzúrou značne zredukovanú, zahral Luis Buňuel.
Do encyklopédií sa „mladý klasik“ Saura zapísal drámou štyroch lovcov a prízrakov ich minulosti Hon (1965), za ktorý získal v Berlíne Strieborného medveďa za réžiu.
Zo Saurovej spolupráce s producentom Elíasom Querejetom sa v ďalších pätnástich rokoch zrodili snímky, ktorých hlavní hrdinovia sú takmer vždy odsúdení na smrť, fyzické či duchovné. Tá mnohokrát prichádza ako naplnenie túžby prameniacej z „tragického pocitu života v ľuďoch a národoch“.
Saurov pesimizmus, pre ktorý musel odísť z madridskej filmovej školy, kde niekoľko rokov prednášal, pramení z jeho detstva: „Bomba padajúca na školu, dievčatko so zakrvátenou tvárou, vojnové piesne, hlad, mŕtvi…“ Španielsku občiansku vojnu zachytil Saura aj v knihe To svetlo.
Mal svoju múzu
Dcéra slávneho Charlieho Chaplina Geraldina sa prvýkrát objavila v Saurovej čiernej komédii Peppermint frappé (1966), ktorá pripomína snímky Luisa Buňuela. Svojmu učiteľovi a dlhoročnému priateľovi a krajanovi z Aragónska venoval Saura aj film Buňuel a stôl kráľa Šalamúna z roku 2001.
V 70. rokoch si Geraldine zahrala napríklad v Saurových snímkach Záhrada rozkoší, Anna a vlci, Starý dom uprostred Madridu či Elisa, môj život. Posledný ich spoločný film, Mamička oslavuje 100. narodeniny (1979), vyniesol Saurovi oscarovú nomináciu, tie má celkovo tri.
„Neviem si predstaviť svoje filmy bez Geraldiny. Stále ma udivuje šírkou svojho hereckého talentu, ale aj hlbokými vedomosťami.“ Tvorivý aj ľudský vzťah sa však vyčerpal, po trinástich rokoch Geraldine opustila Sauru a ten opustil svoje témy.
Obdobie protikladov
Osemdesiate roky znamenali pre režiséra, ktorého silno ovplyvnil okrem iného argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges, obdobie protikladov. Začalo v roku 1981 Zlatým medveďom za snímku Rýchlo, rýchlo, vrcholilo umelecky i komerčne trilógiou Krvavá svadba, Carmen a Čarovná láska a končilo meditáciou o svätom Jánovi z Kríža Temná noc (1989).
Saurov historický veľkofilm El Dorado z roku 1988 je pre neho typickou štúdiou kulminácie násilia. Podobne je to v jeho dráme Strieľaj! z roku 1993 s Antoniom Banderasom v hlavnej úlohe, kde sa mladá umelkyňa vydá pomstiť svoje drastické znásilnenie.
V prvej dekáde nového tisícročia sa Saura vrátil ku expresívnym portrétom tanca, v ktorých je veď málo deja aj dialógov, ale o to viac emócií. Snímky Salomé, Iberia či Flamenco, Flamenco sú impozantnou oslavou tanca, hudby i života. Hudbu inšpirovala aj snímka Ja, Don Giovanni, založený na skutočnom príbehu libretistu Mozartovej opery Don Giovanni básnika Lorenza Da Ponteho.
A v roku 2004 natočil Saura mrazivý príbeh zo španielskeho vidieka o zhrnutej láske, nenávisti a pomste, pod názvom El Séptimo día (Siedmy deň).
Ceremónie neobľuboval
Život veľkej postavy španielskeho umenia zachytil v snímke Goya v Bordeaux zo sklonku tisícročia. V roku 2000 s ním prišiel na medzinárodný filmový festival do Karlových Varov a odviezol si odtiaľ Zlatý krištáľový glóbus za dlhoročný prínos svetovej kinematografii.
Zveril sa pritom, že nemá rád veľkolepé ceremónie spojené s každoročným udelením cien americkej filmovej akadémie. „Bol som trikrát nominovaný, dvakrát som tam dokonca bol prítomný a vždy som trpel,“ sťažoval sa jeden z najslávnejších európskych režisérov.
Klasik španielskej i svetovej kinematografie Saura dokázal v celej svojej tvorbe čeliť cenzúre, hollywoodskej produkcii i nástupu nových technológií. Bol trikrát ženatý a zo vzťahu s Geraldinou Chaplinovou má jedného syna zo svojich celkovo siedmich detí.
