Pred 240 rokmi, 12. januára 1782, osvietenecký uhorský vládca a cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa Jozef II. vydal patent o zrušení kláštorov žobravých a rozjímavých reholí. Podľa reformného panovníka neboli prospešné pre spoločnosť. V Uhorsku tým na určitý čas zaniklo 134 mužských a 6 ženských kláštorov.
Vznik tzv. žobravých (mendikantných) reholí sa datuje do 13. storočia. Ako vysvetľuje dominikán a historik Gabriel Hunčaga, žobravé rehole úplne narušili dovtedajšie inštitucionálne fungovanie cirkvi.
„Až do ich vzniku existovali len dva spôsoby duchovného života. Jedným boli mnísi, ktorí síce sľubovali individuálnu chudobu, ale zároveň im kláštory vytvárali všetko potrebné materiálne zázemie. Druhý spôsob duchovného života predstavovali sekulárni klerici v siedmich hierarchických stupňoch,“ povedal Hunčaga v rozhovore pre Postoj.
Priblížil, že členovia žobravých reholí sa vyhranili proti obom týmto formám duchovného prežívania. Zriekli sa akéhokoľvek materiálneho zázemia a žili len z darov a dobrovoľných príspevkov. Najstarším žobravým rádom je dominikánsky, ktorého vznik sa datuje do roku 1216.
Spočiatku nemali ani kláštory
„Chronologicky najstaršou žobravou rehoľou, ktorej sa podarilo usadiť v Uhorsku, boli dominikáni. Ich kláštory začali vznikať po roku 1221, a to pod vedením prvého uhorského provinciála Pavla Uhorského (Paulus Hungarus), ktorého na misiu vyslal ešte sv. Dominik,“ uviedol historik z Katolíckej univerzity v Ružomberku Miroslav Huťka. Nasledovali ich františkáni či augustiniáni.
Ďalšími známymi rádmi, ktoré sa zaraďujú medzi žobravé rehole, sú karmelitáni, kapucíni, pavlíni, milosrdní bratia či trinitári. V prvých desaťročiach ich existencie v mestách však farári, ktorí vykonávali pastoračnú činnosť v jednotlivých sídlach, neboli spokojní s prítomnosťou mníšskych rádov.
„Napríklad v roku 1402 sa dvaja mestskí farári sťažovali na kazateľov, ktorí kázali a spovedali v ich farských kostoloch. Na pôsobenie augustiniánov a antonitov sa sťažoval spišskopodhradský farár Ján Libusz, ktorý sa obrátil so sťažnosťou na jedného z dvoch pápežov (rímskeho) Bonifáca IX.,“ priblížil Huťka. Pápež zareagoval a vydal bulu, ktorou zakazoval členom rádov zasahovať do kompetencií mestského farára.
Ako konštatoval historik, snahou žobravých reholí bolo uchytiť sa v kostoloch či iných sakrálnych stavbách. Postupne však nemali na výber a museli si vybudovať vlastné kláštory, v ktorých mohli voľne pastoračne pôsobiť. Niektoré kláštory vznikali v obchodných či banských mestách, ako napr. Trnava či Gelnica, ale stavali ich aj na vidieku.
Na Slovensku sa najvýraznejším rádom stali františkáni, počet ich kláštorov takmer dvojnásobne prevyšoval súčet kláštorov ostatných reholí.
