Odpoveď na jednu z najvýznamnejších opozičných aktivít v socialistickom Československu – Chartu 77 – začalo podpisovať viacero režimu verných umelcov pred 45 rokmi, 28. januára 1977.
Ako uvádza český Ústav pre štúdium totalitných režimov, v decembri 1976 sa v reakcii na porušovanie základných ľudských práv v Československu skupina odporcov režimu rozhodla otvorene protestovať. Za jeden z impulzov ústav považuje zatknutie pražskej undergroundovej skupiny Plastic People of the Universe.
Požadovali dodržiavanie ľudských práv
Vyhlásenie Charty 77 sa vtedy odvolávalo na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorého podpísaním sa Československá republika v roku 1975 oficiálne zaviazala dodržiavať ľudské práva, čo sa však nestalo realitou.
Hlavní organizátori boli dramatik a budúci prezident postsocialistického Československa Václav Havel a básnik, prozaik a dramatik Pavel Kohout. Charta mala len v úvodných dňoch viac ako 240 signatárov, v zbere ďalších organizátorom chcela zabrániť začiatkom januára 1977 Štátna bezpečnosť (ŠtB), ktorá ich aj zadržala.
Komunistická strana Československa (KSČ) a jej vláda sa obávali, že výzva chartistov bude mať široký spoločenský ohlas. Odpovedali na ňu preto masívnou diskreditačnou kampaňou v novinách i televízii. V Rudom práve sa diskreditačné články objavili už deň po zadržaní organizátorov – 7. januára. Hoci text Charty 77 v Československu oficiálne nikdy nebol zverejnený, mediálna kampaň KSČ proti nej napĺňala mediálny priestor.
Známym sa stal článok v Rudom práve s titulkom Stroskotanci a samozvanci, ktorý dehonestoval a očierňoval organizátorov Charty 77.
Anticharta ako výsledok kampane
Vrchol mediálnej antikampane proti Charte nastal 28. januára 1977. Na pôde Národného divadla v Prahe sa stretli viacerí vtedy populárni umelci, aby podpisom tzv. Anticharty preukázali lojálnosť režimu. Medzi signatármi boli napríklad spisovateľ Bohumil Hrabal, herec František Filipovský, spisovateľ Vincent Šikula či spevák Karel Gott.
Ako priblížil ústav, herečka Jiřina Švorcová prečítala prítomným Výzvu Československých výborov umeleckých zväzov s názvom „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“. Mnohí z umelcov sa chceli vyhnúť podpisu Anticharty a na zhromaždení v divadle sa nezúčastnili, text deklarácie ich však neskôr zastihol v práci.
„Odmietnutím podpisu riskovali stratu zamestnania. Väčšina z nich si v tejto morálnej dileme nevybrala konfrontáciu, prevládla túžba po mierovej existencii,“ napísal ústav na svojom webe. Rudé právo aj v prvých februárových dňoch pokračovalo v uverejňovaní, kto všetko sa pridal k signatárom Anticharty.
Chartisti končili vo väzení i horšie
Napokon Antichartu podpísalo 76 národných, 360 zaslúžilých a viac ako 7 000 ďalších umelcov. Nátlak režimu však potlačením Charty 77 neskončil.
KSČ venovala pozornosť aj samotným chartistom, viacerí vedúci predstavitelia vrátane Havla skončili vo väzení. Hovorcu Charty, filozofa Jana Patočku, surovosť režimu dokonca stála život. Zomrel v dôsledku mnohohodinového výsluchu na ŠtB 13. marca 1977 v Prahe. Ako uvádza ústav, pohreb sedemdesiatročného filozofa sa stal demonštráciou odporu proti štátnej moci.
Konanie umelcov, ktorí deklarovali lojalitu režimu, sa stalo vzorom pre mnoho obyčajných ľudí. Ústav konštatuje, že chartisti sa postavili proti mase tých, ktorí pod tlakom podpísali protest proti stanovisku, o ktorom ani oficiálne nevedeli.
„Tento absurdný čin podčiarkol ochotu väčšinovej spoločnosti prijať pravidlá hry stanovené stranou. Anticharta posilnila všeobecnú atmosféru rezignácie a letargie, ktorá v normalizovanom Československu vládla od straníckych čistiek v roku 1970,“ uvádzajú historici z Ústavu pre štúdium totalitných režimov.
V charte však pribúdali podpisy aj napriek nevôli a boju vládnucej KSČ, takisto pokračovala jej opozičná činnosť. Do januára 1990 podpísalo chartu 1 883 ľudí, z ktorých len 25 pod tlakom režimu svoj podpis stiahlo.
