Až do súčasnosti ho mnohí stále považujú za kráľa komikov. Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian, ktorý vynikal nenapodobiteľným hereckým majstrovstvom a vtipom, sa narodil 9. apríla 1891 v severočeskom Liberci a zomrel 31. januára 1962 v Prahe.
S herectvom a divadlom sa stretával už v detstve, jeho otcom bol krajčír a divadelný ochotník Antonín Burian. V prevažne nemeckom prostredí sa naučil výborne po nemecky, jeho otec ako český vlastenec a divadelník sa však dostával do sporov, pre ktoré sa napokon rodina v roku 1901 presťahovala do Prahy.
Vlasta Burian vyštudoval obchodnú akadémiu a zaujímal sa o šport, stal sa úspešným futbalovým brankárom. Často tiež bavil spoločnosť na večierkoch, čo mu otváralo dvere do divadelného sveta.
S klaviristom Daliborom Ptákom vytvoril predstavenie Italská opera – paródiu na operu, v ktorej Burian imitoval všetky hlasy a nástroje orchestra, čo sa zapáčilo Karlovi Hašlerovi natoľko, že mladého herca angažoval v kabarete Rokoko.
Súťažne chytal za Spartu, hral aj tenis
Okrem herectva sa po celý život venoval športu, a to nielen rekreačne. Burian bol brankárom futbalového klubu AC Sparta Praha, súťažne hral tenis aj ľadový hokej.
„Hral futbal v najlepších tímoch, hrá tenis, jazdí autom odvážne ako pretekár, jazdí na koni a skáče cez prekážky. Šport, fyzická námaha, tvrdosť a dravá chuť do života sú hnacou silou Burianovej práce na javisku,“ povedal o ňom spisovateľ Emil Artur Longen v roku 1927.
Pohyb v armáde mu však nevoňal. V roku 1917 dostal Burian povolávací rozkaz, ktorý však roztrhal a počas jedného z predstavení dokonca unikal pred vojenskou patrolou. Koniec prvej svetovej vojny strávil vo vojenskom orchestri. Následne pokračoval v hereckej kariére v kabaretoch i na divadelnej scéne. V hľadisku kabaretu Rokoko si našiel svoju nadchádzajúcu manželku Ninu Červenkovú, s ktorou ho spájal hlboký celoživotný vzťah.
Tá chodila na všetky jeho predstavenia a ako povedal filmový historik Vladimír Just, to bol dôvod, pre ktorý Burian rád improvizoval a obmieňal svoje výstupy. „Vlasta Burian to musel hrať zakaždým inak, aby nenudil svoju manželku,“ povedal Just v relácii Českej televízie Sesazený král.
Prelomovým dňom bol 1. september 1925, keď sa uskutočnilo prvé predstavenie Divadla Vlasty Buriana (v súčasnosti Divadlo Komedie). Uplatnenie tu našlo mnoho skvelých českých hercov vrátane Jaroslava Marvana, ktorý sa stal Burianovým hereckým spolupracovníkom.
Zlaté roky zažil počas prvej republiky
Po prvý raz sa Vlasta Burian objavil pred kamerou v nemom a do dnešných čias už nezachovanom filme Tu ten kámen (1923). Po ďalších troch nemých filmoch ho pre ten zvukový objavil režisér Karel Lamač, ktorý s ním nakrútil komédiu C. a k. polní maršálek (1930). Tento film odštartoval Burianovu hviezdnu kariéru a zaistil mu popularitu v Československu, ale aj v Nemecku.
V roku 1931 nasledovala bláznivá komédia Karla Lamača a Martina Friča s názvom To neznáte Hadimršku. O rok neskôr nakrútil Burian ďalšie tri úspešné komédie: s Lamačom snímky Funebrák a Lelíček ve službách Sherlocka Holmese, s Martinom Fričom doteraz populárny film Anton Špelec ostrostřelec.
Povestné gagy a slovné hračky, ako napríklad známy pokrik „Liguére!“, Burian často preberal zo svojich predstavení, neraz však boli výsledkom jeho nespútanej invencie a zmyslu pre improvizáciu.
Vrchol kariéry prežíval v závere 30. rokov. V roku 1937 ho Martin Frič obsadil do trojúlohy Tři vejce do skla. Nasledovali komédie Karla Lamača Ducháček to zařídí (1938) a U pokladny stál… (1939). V roku 1940 zažiarila herecká dvojica Vlasta Burian a Oldřich Nový v komédii Když Burian prášil, ktorú opäť nakrútil Frič. Poslednými filmami Burianovej zlatej éry bola komédia Přednosta stanice (Jan Sviták, 1941) a filmy Zlaté dno a Ryba na suchu (oba filmy nakrútil Vladimír Slavínský v roku 1942).
Obvinili ho z kolaborácie, hoci nenatočil žiaden film
Burian ostal verný láske k športu – pri dome si vybudoval telocvičňu i tenisový kurt. Vo filmoch i v jeho súkromí prejavoval lásku k uniformám. Netajil sa prepychom, keďže za svoje herecké úlohy získaval vysoké honoráre. To všetko mu však priťažilo po druhej svetovej vojne, keď ho postavili pred súd na základe vykonštruovaných obvinení z kolaborácie s nacistami.
Ocitol sa vo väzbe medzi kolaborantmi i kriminálnikmi a prepustili ho na základe intervencie ministra zahraničných vecí Jana Masaryka – zhodou okolností práve jeho Burian parodoval v jedinom rozhlasovom skeči, v ktorom ho Nemci prinútili účinkovať.
Na rozdiel od mnohých hereckých kolegov Burian nenakrútil počas existencie Protektorátu Čechy a Morava žiadny film. Napriek tomu Buriana po vojne na tretí pokus odsúdili na tri mesiace väzenia a pokutu pol milióna korún. Zhabali mu celý majetok a v jeho vile zriadili škôlku.
Po prvé, neviem čo to je a po druhé ma to uráža, povedal Werichovi
Burian mal zákaz hrať a pracoval na horských chatách a hoteloch, kde po večeroch zabával návštevníkov. Na strieborné plátno sa vrátil v roku 1950 v prvoplánovej agitke Slepice a kostelník. Zahral si v komédii Nejlepší člověk (Václav Wasserman, Ivo Novák, 1954).
V tom istom roku režisér Bořivoj Zeman zveril Burianovi azda najznámejšiu úlohu z tohto obdobia – kráľovského sluhu menom Atakdále v rozprávke Byl jednou jeden král. Burian spoločne s Janom Werichom podali skvelé herecké výkony. Navyše Burian opäť uplatnil svoj zmysel pre vtipné bonmoty, keď napríklad kráľovi alias Werichovi uprostred noci vykričal: „Já jsem tajtrlík? Za prvně nevím co to je a za druhé mně to uráží.“
Posledným Burianovým filmom bola satira Martina Friča Zaostřit, prosím! (1956). Zlé životné podmienky sa podpísali pod početné zdravotné problémy herca, ktorý mal problém so zrakom aj s chôdzou.
Svoje posledné vystúpenie odohral so zápalom pľúc a 31. januára 1962 podľahol vo veku 70 rokov pľúcnej embólii. Len o niekoľko týždňov neskôr skonala aj jeho manželka Nina. V roku 1994 Ministerstvo vnútra ČR zrušilo rozsudok nad Vlastom Burianom.
