Evanjelický a neskôr katolícky kňaz, spisovateľ, básnik, dramatik, historik a literárny kritik Jonáš Záborský si svojím životom a dielom vyslúžil rôzne epitetá – „župčiansky samotár“, „prvý slovenský disident“ či „národný hriešnik“. Vo štvrtok (3. 2.) uplynie 210 rokov od jeho narodenia.
Bol autorom známych próz ako Dva dni v Chujave, Mandragora či Faustiáda a stále uvádzanej divadelnej hry Najdúch. V revolúcii 1848-1849 odmietal orientáciu Slovákov na Viedeň, pričom polemizoval s Ľudovítom Štúrom v otázke spisovnej slovenčiny.
Z evanjelika katolík
Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v obci Záborie v chudobnej zemianskej rodine. Študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove a v rokoch 1839–1840 na univerzite v Halle (Nemecko). Tu sa prvýkrát stretol s Ľudovítom Štúrom.
Neskôr na rozdiel od celej družiny štúrovcov uprednostňoval odstránenie hmotnej biedy ľudu, odsudzoval postup uhorských revolucionárov a orientáciu Slovákov na Viedeň.
Ako evanjelický kaplán pôsobil Záborský v Pozdišovciach a v Liptovskom Svätom Mikuláši. V Pozdišovciach napísal Ódu na Slovákov (1840) a zozbieral podklady na ďalšie dielo Hlovík medzi vzbúreným ľudom (1870). V roku 1840 prišiel ako farár do Rankoviec. Tu ho stíhala bieda a neúspechy.
Pod tlakom existenčnej a ideovej krízy konvertoval v roku 1842 na katolicizmus. Jeho nádeje sa však nesplnili a musel zápasiť s obojstrannou nedôverou.
Spor so Štúrom
Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny, odmietol tiež jeho národný program ako nerealistický. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni.
Bol talentovaným novinárom, písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre, správy i glosy o otázkach politických, kultúrnych i hospodárskych. Jeho polemiky publikované v Slovenských novinách prešli do dejín slovenskej literatúry ako Boje o Žehry (1851).
Posledné roky prežil osamotený
Znechutený bachovskou cenzúrou sa Záborský utiahol v roku 1853 na biednu faru v Župčanoch neďaleko Prešova. Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti.
Posledné roky prežil osamotený, zatrpknutý, plný rozporov v sebe samom i k svetu okolo. K tvorbe Jonáša Záborského patria klasicistické básnické skladby Žehry, satirické prózy Panslavistický farár, Faustiáda, Chruňo a Mandragora, Frndolína, didaktické humoresky Dva dni v Chujave či historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada).
Hlavnou témou jeho tvorby boli historické fakty a autobiografické prvky. Stal sa analytikom, komentátorom a kritikom romantických ilúzií o živote.
Rozporuplná osobnosť Jonáš Záborský zomrel 23. januára 1876 v Župčanoch vo veku 64 rokov. Na jeho pamiatku zriadili v obci Záborie pamätnú izbu a miesto, kde kedysi stál jeho rodný dom pripomína pamätník. Dňa 8. mája 1954 bolo Krajové slovenské divadlo v Prešove premenované na Divadlo Jonáša Záborského.
