Maastrichtská zmluva, známa tiež ako Zmluva o Európskej únii (EÚ), znamenala najradikálnejšiu revíziu základných zmlúv od vzniku Európskych spoločenstiev v 50. rokoch minulého storočia.
Zoskupeniu západoeurópskych krajín dala podobu skutočne všestrannej hospodárskej, menovej a postupne i politickej únie. Práve preto znamená jeden z najvýznamnejších medzníkov vo vývoji európskej integrácie. Od podpísania dokumentu uplynulo v pondelok (7. 2.) 30 rokov.
Dokument potvrdilo 12 krajín
Samotnému podpísaniu zmluvy predchádzalo niekoľko rokov medzivládnych diskusií. Napokon na stretnutí Európskej rady v holandskom meste Maastricht prijali v dňoch 9. a 10. decembra 1991 návrh tohto dokumentu najvyšší predstavitelia členských krajín.
Práve v tomto najstaršom holandskom meste, ležiacom v blízkosti hraníc s Belgickom a Nemeckom, podpísali o dva mesiace neskôr – 7. februára 1992, ministri zahraničných vecí Maastrichtskú zmluvu.
Dokument potvrdili svojimi podpismi predstavitelia 12 krajín zastupujúcich Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko a Taliansko. Už 7. apríla 1992 schválil dokument Európsky parlament v pomere hlasov poslancov za 226 a proti 62.
Problémy v Dánsku i Nemecku
Dohoda, ktorou sa názov spoločenstva zmenil na Európsku úniu, vstúpila do platnosti 1. novembra 1993 po ratifikácii vo vtedajších členských štátoch.
Tento proces však nebol jednoduchý. Napríklad v Dánsku rozhodlo o prijatí zmluvy po neúspešnom prvom referende až druhé všeľudové hlasovanie, ktoré sa konalo 18. mája 1993. Dáni odobrili zmluvu po tom, čo im udelili výnimky – napríklad právo nepodieľať sa na spoločnej mene ani na spoločnej obrannej politike.
V Nemecku posudzoval text Zmluvy o EÚ tamojší Ústavný súd. Riešil sťažnosti na nesúlad zmluvy s nemeckou ústavou.
Zmluva formulovala tri základné piliere ďalšieho vývoja – hospodársku a menovú úniu, spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v oblasti spravodlivosti a vnútra.
Zmluva o EÚ znamenala začiatok novej etapy procesu vytvárania stále užšieho zväzku národov Európy tým, že dala predchádzajúcim spoločenstvám politický rozmer.
Súčasná dvadsaťsedmička a euro
Od podpísania dokumentu vstúpilo do EÚ ďalších 16 krajín, ktoré prijali pravidlá stanovené v Maastrichtskej zmluve a následných zmluvách. Neskôr zmluvu upravili postupne tromi dohodami – amsterdamskou, niceskou a lisabonskou.
Po vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ k 31. januáru 2020 má v súčasnosti EÚ 27 členských štátov, v ktorých žije celkovo viac ako 440 miliónov ľudí.
Prijatím Maastrichtskej zmluvy sa súčasne zavŕšilo niekoľko desaťročí diskusií o rozširovaní a prehlbovaní hospodárskej spolupráce v Európe. Dokument vytvoril podmienky na zavedenie jednotnej európskej meny – eura. Zároveň bola zriadená Európska centrálna banka (ECB).
Zmluva tiež stanovila pravidlá fungovania eura v praxi vrátane predpokladov, ktoré musí krajina splniť na vstup do eurozóny. Účelom týchto pravidiel, ktoré sa tiež označujú ako Maastrichtské kritériá alebo konvergenčné kritériá, je zabezpečiť, aby v eurozóne zostala aj po vstupe nových krajín zachovaná cenová stabilita.
Slovensko sa 1. mája 2004 vstupom do EÚ stalo aj členom Hospodárskej a menovej únie a od 1. januára 2009 prijalo euro po tom, ako Európska rada schválila 20. júna 2008 jeho vstup do eurozóny. Konverzný kurz na úrovni 1 ¬ =30,1260 Sk stanovila Rada Európskej únie na úrovni ministrov financií členských štátov (ECOFIN) 8. júla 2008.
Od odsúhlasenia plánu na vytvorenie jednotnej meny sa stalo euro druhou najobchodovanejšou svetovou menou a je súčasťou každodenného života 340 miliónov obyvateľov v 19 krajinách. Práve spoločná mena euro je jedným z najviditeľnejších prejavov hlbšej integrácie, ktorú Únii priniesla Maastrichtská zmluva.
