Právnik, diplomat, spisovateľ a politik Vladimír Clementis patril medzi významné osobnosti slovenskej politickej scény prvej polovice 20. storočia. Od jeho narodenia uplynulo v utorok (20. 9.) 120 rokov.
Od roku 1934 bol členom Komunistickej strany Československa (KSČ), z ktorej ho v roku 1939 vylúčili pre nesúhlas so sovietsko-nemeckou zmluvou. Počas druhej svetovej vojny pôsobil v exile v britskej metropole Londýn.
Po roku 1945 mu členstvo v KSČ vrátili. Od roku 1948 bol ministrom zahraničia, ale v roku 1950 ho zbavili funkcie a vo vykonštruovanom procese odsúdili na trest smrti.
Vladimír Clementis sa narodil 20. septembra 1902 v Tisovci v evanjelickej učiteľskej rodine. Vychovávali ho v národnom a humanistickom duchu. Na Univerzite Karlovej v Prahe (súčasná Česká republika) vyštudoval v roku 1925 právo a potom pôsobil ako advokát v Lučenci, v Bratislave a Prahe.
Už počas štúdií na univerzite sa aktivizoval v ľavicovom a neskôr komunistickom hnutí. Angažoval sa v spolku slovenských študentov Detvan v Prahe a vo Zväze slovenského študentstva. Na jeseň 1922 stál pri zrode Voľného združenia študentov-socialistov zo Slovenska. Bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom (1924 až 1935) kultúrnej revue DAV.
Členom Komunistickej strany Československa (KSČ) sa stal v roku 1925. Vďaka záujmu o národnostnú otázku sa vyslovoval k problematike slovenských dejín, citlivo pristupoval k otázkam umenia, najmä literatúry.
Propagoval sovietske Rusko, ale zároveň nedogmatický marxizmus. Podieľal sa na založení Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom (1929), Spolku socialistických akademikov (1928) a Bloku inteligencie Slovenska (1932).
Oženil sa v roku 1933. Jeho manželkou sa stala Lída Pátková, ktorá mu stála po boku až do jeho tragickej smrti.
Analyzoval fašizmus
Po nástupe Adolfa Hitlera k moci sa zapojil do úsilia o vybudovanie ľudového frontu proti fašizmu. V Rudom práve, Slovenských zvestiach a DAV-e analyzoval fašizmus a z neho prameniace výrazné nebezpečenstvo pre spoločnosť. V rokoch 1935 až 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia Československej republiky (ČSR) za komunistickú stranu.
Tak ako mnoho európskych intelektuálov v medzivojnovom období bol presvedčený o správnosti cesty socializmu ako ideálu všeobecného blaha. Vonkoncom však nepatril ku komunistom, ktorí túto ideológiu prezentovali v línii kultu osobnosti sovietskeho vodcu Stalina.
V čase, keď sa rozbíjalo Československo – v roku 1938 – emigroval do Francúzska. Za jeho výrazne kritický postoj k nemecko-sovietskemu paktu Molotov-Ribbentropp a k sovietsko-fínskej zimnej vojne ho v roku 1939 vylúčili z KSČ.
V tom istom roku sa spolu s Milanom Hodžom (bývalý premiér v ČSR), Štefanom Osuským a ďalšími slovenskými politikmi v emigrácii podieľal na vydaní memoranda o postavení Slovenska v budúcom usporiadaní Československej republiky (ČSR).
Z týchto dôvodov so zadosťučinením privítal vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP). Podporoval ho prostredníctvom rozhlasových vysielaní z Londýna (Veľká Británia). Tam pôsobil od okupácie Francúzska v roku 1940 ako komentátor československého vysielania BBC pod pseudonymom Peter Hron.
Odmietal Benešov čechoslovakizmus
Clementis zásadne a programovo odmietal čechoslovakizmus vtedajšieho prezidenta Edvarda Beneša. Zostal verný myšlienke rovnoprávnosti národov žijúcich v ČSR. Po návrate z emigrácie v roku 1945 ho znovu prijali do KSČ.
V rokoch 1945 až 1948 bol štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí, v rokoch 1948 až 1950 ministrom zahraničných vecí a v rokoch 1949 až 1950 členom Ústredného výboru KSČ.
V marci 1950 ho podrobili vykonštruovanej kritike, obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu, z nepriateľského postoja voči Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) a z intelektuálskeho pomeru k strane. Odvolali ho z funkcie ministra zahraničných vecí a dali ho pod trvalý dozor ŠtB (Štátna bezpečnosť).
V januári 1951 Clementisa zatkli a v priebehu vyšetrovania preradili z procesu s buržoáznymi nacionalistami do procesu s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho.
V tomto zinscenovanom procese ho 27. novembra 1952 odsúdili na smrť a 3. decembra 1952 na dvore pražskej väznice v Ruzyni popravili. Posmrtne ho rehabilitovali v roku 1963.