Na základe vykonštruovaného obvinenia biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1951 odsúdili na 24 rokov väzenia spolu s gréckokatolíckym biskupom Pavlom Gojdičom, ktorý vo väzení zomrel. Narodil sa pred 145 rokmi.
Vojtaššákovi v roku 1963 zvyšok trestu odpustili na základe amnestie. Žil potom v charitnom domove pri českej Prahe. Jána Vojtaššáka v roku 1990 rehabilitovali. V decembri 1996 sa začal kanonizačný proces o jeho prípadnom blahorečení a svätorečení.
Ján Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1877 v oravskej dedinke Zákamenné v mnohopočetnej roľníckej rodine. Študoval na gymnáziách v Trstenej a Ružomberku a od roku 1895 teológiu v seminári v Spišskej Kapitule.
Od kňaza k biskupovi
Za kňaza ho vysvätili 1. júla 1901. Ako kňaz pôsobil na viacerých miestach vo Vyšnej Zubrici (Zubrzyca Górna, Poľsko), Kvačanoch, Bijacovciach, Podvlku (Podwilk, Poľsko), Zubrohlave, Ústí nad Priehradou (dnes časť Trstenej), Brutovciach, Tvrdošíne.
Bol farárom vo Veličnej medzi rokmi 1911 a 1919. V období rokov 1919 až 1921 pôsobil ako riaditeľ biskupskej kancelárie a rektor seminára v Spišskej Kapitule.
Patril medzi prvých biskupov vysvätených po vzniku Československej republiky v roku 1918. V decembri 1920 ho vymenovali a vo februári 1921 vysvätili za spišského biskupa. Od roku 1921 bol spišským diecéznym biskupom. Za jeho pôsobenia došlo k rozšíreniu kňazského seminára a učiteľského ústavu.
Po vzniku tzv. Slovenského štátu v roku 1939 bol podpredsedom Štátnej rady, kde oficiálne zastupoval rímskokatolícku cirkev. Cirkevný historik z gréckokatolíckej cirkvi Peter Borza poznamenal, že z niektorých jeho vyjadrení v Štátnej rade možno konštatovať, že sa stotožnil s agendou ľudáckeho režimu.
Ako v diskusnej relácii RTVS pripomenul historik Ivan Kamenec, Vojtaššák patrí do galérie osobností, ktoré sa vedeli postaviť proti jednej totalite a s druhou kolaborovali. „U Vojtaššáka to išlo v opačnom časovom slede – najskôr kolaborácia s jednou totalitou a potom odpor proti druhej,“ uviedol. Ako jeden z príkladov priblížil, že na zasadnutí Štátnej rady vo februári 1943, kedy už bolo zo slovenského územia deportovaných takmer 58 000 Židov, sa referovalo o riešení židovskej otázky. Vojtaššák vtedy vystúpil s tým, že v Spišskom Podhradí žije Alexander Lörincz, ktorý tu ako jediný ostal. Na základe tohto sa následne dostal do pracovného tábora v Novákoch.
Úklady proti republike, velezrada a vyzvedačstvo
Pre štátnu moc po roku 1945 patril medzi nepohodlných. Prvýkrát Jána Vojtaššáka zatkli v máji 1945 a väznili v Bratislave. Žiadosť československej vlády, aby bol pozbavený úradu diecézneho biskupa, Vatikán zamietol. Od 3. júna 1950 bol internovaný v biskupskej rezidencii, v novembri toho istého roku ho deportovali do Prahy-Ruzyně.
Dňa 15. januára 1951 ho v Bratislave odsúdili na 24 rokov väzenia a ďalšie tresty (finančná pokuta, konfiškácia majetku, strata občianskych práv) za úklady proti republike, velezradu, vojenskú zradu a vyzvedačstvo.
Po amnestii 5. októbra 1963 žil krátko v Oravskej Lesnej a potom v Senohraboch pri Prahe. Zomrel 4. augusta 1965 v Říčanoch pri Prahe vo veku 85 rokov.
Pochovali ho v rodnej obci Zákamenné. Jeho telesné pozostatky uložili 11. novembra 2001 v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule.
