Joseph-Maurice Ravel bol francúzsky skladateľ švajčiarsko-baskického pôvodu. Preslávil sa svojím hudobným majstrovstvom a dokonalosťou formy a štýlu v dielach ako Boléro a opera L’Enfant et les sortilèges. V stredu (28. 12.) od jeho úmrtia uplynulo 85 rokov.
Ravel sa narodil v dedine neďaleko Saint-Jean-de-Luz vo Francúzsku švajčiarskemu otcovi a baskickej matke. Ako píše portál Britannica, jeho rodina by sa dala opísať ako umelecky založená a kultivovaná. Ravelov otec ho v hudbe náramne podporoval, nakoľko sa jeho hudobné nadanie prejavilo vcelku skoro.
Ako 14-ročný, nastúpil na parížske konzervatórium, kde zostal až do roku 1905. Počas tohto obdobia skomponoval niektoré zo svojich najznámejších diel vrátane Pavane pour une infante défunte, Sonatinu pre klavír a Sláčikové kvarteto.
Všetky tieto diela, najmä posledné dve, vykazujú úžasnú ranú štýlovú a remeselnú dokonalosť, ktorá je charakteristickou črtou celej Ravelovej tvorby, informuje Britannica. Bol jedným z mála skladateľov, ktorých rané diela sa zdajú byť nemenej vyspelé ako diela z doby jeho dospelosti.
Hudobníkov neúspech na konzervatóriu, keď sa mu po troch pokusoch nepodarilo získať prestížnu Rímsku cenu za kompozíciu, diela, ktoré predložil a extrémne konzervatívni členovia poroty vyhodnotili ako príliš „pokročilé“, spôsobil skutočný škandál.
Uverejňovali sa rozhorčené protesty a liberálne zmýšľajúci hudobníci a spisovatelia vrátane muzikológa a spisovateľa Romaina Rollanda Ravela podporili. V dôsledku toho musel riaditeľ konzervatória Théodore Dubois odstúpiť a na jeho miesto nastúpil skladateľ Gabriel Fauré, u ktorého Ravel študoval kompozíciu.
V hudbe neurobil prevrat
Ravela v žiadnom prípade nemožno označiť ako revolučného hudobníka. Väčšinou sa uspokojil s prácou v rámci zaužívaných formálnych a harmonických skladieb svojej doby, stále pevne zakorenených v tonalite, teda v organizácii hudby okolo ústredných tónov.
Jeho prispôsobovanie a manipulácia tradičného hudobného idiómu však stali tak osobnými a individuálnymi, že by sa podľa Britannicy dalo povedať, že si vytvoril vlastný jazyk, ktorý nesie pečať Ravelovej osobnosti.
Klavírnu tvorbu obohatil radom majstrovských diel, od raných Jeux d’eau a Miroirs, až po impozantné Gaspard de la nuit, Le Tombeau de Couperin a dva klavírne koncerty. Z jeho čisto orchestrálnych diel sú najznámejšie Rapsodie espagnole a Boléro, ktoré odhaľujú hudobníkovo dokonalé zvládnutie inštrumentačného umenia.
Vrcholom Ravelovej kariéry však pravdepodobne bola, ako píše Britannica, spolupráca s ruským impresáriom Sergejom Ďagilevom, pre ktorého Ballets Russes skomponoval majstrovské dielo Dafnis a Chloé, a s francúzskou spisovateľkou Colette, ktorá bola autorkou libreta jeho najznámejšej opery L’Enfant et les sortilèges.
Skladateľovým jediným ďalším operným počinom bola brilantná satirická opera L’Heure espagnole. Ako pesničkár dosiahol Ravel veľký úspech so svojimi nápaditými Histoires naturelles, Trois poèmes de Stéphane Mallarmé a Chansons madécasses.
Neoženil sa
Skladateľov život by sa dal opísať ako relatívne obyčajný, bez väčších udalostí. Nikdy sa neoženil, a hoci sa tešil zo spoločnosti niekoľkých vybraných priateľov, žil životom polosamotára vo svojom vidieckom útočisku v Montfort-L’Amaury v lese Rambouillet neďaleko Paríža.
Krátko slúžil v prvej svetovej vojne ako vodič nákladného auta na fronte. Záťaž na jeho krehké zdravie však bola priveľká a krátko pred koncom vojny ho z armády prepustili, podotýka Britannica.
Posledných päť rokov Ravelovho života bolo poznačených afáziou. Tá mu nielenže nedovolila napísať ani notu, ale zbavila ho aj reči a znemožnila mu dokonca podpísať sa. Možno skutočnou tragédiou skladateľovho stavu bolo, že jeho hudobná predstavivosť zostala rovnako aktívna ako predtým.
„Najdokonalejší spomedzi švajčiarskych hodinárov.“
Igor Stravinskij
Operácia na odstránenie upchatia cievy, ktorá zásobuje mozog, bola neúspešná. Ravela pochovali na cintoríne v Levallois, na parížskom predmestí, kde žil, za prítomnosti Stravinského a ďalších významných hudobníkov a skladateľov. Zomrel 28. decembra 1937.
Pre Ravela bola hudba akýmsi rituálom, ktorý mal svoje vlastné zákony. Mala sa hrať za vysokými múrmi, uzavretá pred vonkajším svetom a neprístupná pre nepovolaných votrelcov.
Keď jeho ruský súčasník Igor Stravinskij prirovnal Ravela k „najdokonalejšiemu spomedzi švajčiarskych hodinárov“, v skutočnosti vyzdvihoval tie kvality zložitosti a precíznosti, ktorým sám prikladal taký veľký význam.
