Osobnosť indického politika, bojovníka za národnú nezávislosť a svojbytného mysliteľa Móhandása Karamčanda (Mahátmy) Gándhího ovplyvnila životy miliónov ľudí na celom svete, najmä tých utláčaných.
Jeden z najväčších duchov Indie, ako býva mnohými označovaný, svoju rodnú krajinu vyviedol z britského područia a dokázal, že zvíťaziť sa dá aj bez zbrane v ruke. Gándhího pred 75 rokmi, 30. januára 1948, vo svojich 78 rokoch zavraždil hinduistický extrémista Náthurám Gódsé. Poslednej rozlúčky s Gándhím sa zúčastnili asi dva milióny ľudí.
Deň Gándhího narodenia, 2. október, je v Indii každoročne spomínaný ako Gándhí džajanti (oslava Gándhího). V roku 2007 prijala OSN rezolúciu, ktorá vyhlasuje 2. október za Medzinárodný deň nenásilia.
Propagátor nenásilia a lásky ku všetkému a všetkým čerpal hlavné náboženské a filozofické sily najmä z posvätnej knihy hinduizmu Bhagavadgíta, inšpiroval sa ale aj Bibliou, Koránom či tiež esejami Občianska neposlušnosť amerického filozofa Henryho Davida Thoreaua či knihou Kráľovstvo Božie v nás ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého.
Jeho myšlienky ovplyvnili desiatky neskorších politikov vrátane napríklad Martina Luthera Kinga, Nelsona Mandelu či Aun Schan Su Ťij.
Spočiatku Gándhího života nič nenasvedčovalo tomu, že by drobný Móhandás mal dospieť v muža, ktorý sa stane vzorom pre milióny ľudí. Narodil sa 2. októbra 1869 v Pórbandare v západoindickom štáte Gudžarát v kaste bohatého obchodníka.
Plachý samotár s nízkou sebadôverou
V škole nijako nevynikal, naopak sa vyznačoval veľkou dávkou plachosti, nízkou sebadôverou a samotárstvom. Ako 13-ročný sa oženil s rovnako starým dievčaťom menom Kasturbáí. Rozhodujúcou skúsenosťou pre jeho ďalší duchovný vývoj sa ukázali byť dva dlhodobé pobyty v cudzine.
Trojročný pobyt v Londýne, kde v rokoch 1888 – 1891 študoval právo, sa niesol v duchu pokusov a omylov. Ohromený a neskúsený mladík sa všemožne snažil vyrovnať britským gentlemanom, čoskoro ale zistil, že obyčajná vonkajšia podoba mu žiadanú vnútornú istotu neprináša.
Začal pomaly experimentovať s jednoduchším spôsobom života. Po škole prijal prácu právneho poradcu indickej firmy moslimského obchodníka Dady Abdullu v juhoafrickej Pretórii.
Z pôvodne plánovaného jednoročného pobytu sa vykľulo 21 rokov. V Južnej Afrike sa prvýkrát stretol s prejavmi rasovej diskriminácie, objavil svoje poslanie a začal vystupovať proti obmedzovaniu práv indických prisťahovalcov, za čo neunikol väzneniu.
Hoci mu jeho úspešná právnická prax umožňovala život v luxuse, čoraz viac preferoval asketický spôsob života. Veľa času venoval čítaniu náboženských spisov najmä Bhagavadgíty a porovnával ich s vlastnými skúsenosťami. Jeho život opanoval ideál nesebeckej služby druhým.
O príslušníkoch iných rás sa ale občas vyslovoval dosť diskriminačne. V čase, keď zdieľal cieľ s černochmi, napísal: „Mnohí z domorodých väzňov sú sotva o jeden stupeň vzdialení od zvierat“. Alebo: „Negri a čínski väzi sú divokí vrahovia a sú veľmi amorálni. Negri sú, čo možno vztiahnuť na všetkých, necivilizovaní, problematickí, veľmi špinaví a žijú skoro ako zvieratá.“
V decembri 2018 práve pre jeho vtedajšie rasistické názory z kampusu univerzity v ghanskej Akkre odstránili jeho sochu.
Veľký duch
Do Indie sa Mahátma (Veľký duch, tento titul začal používať v roku 1914, dal mu ho indický básnik Rabíndranáth Thákur) vrátil s povesťou umierneného politika ako skúsený veterán nenásilného odporu (ahinsá – nenásilie), presvedčený, že dokáže dosiahnuť politické oslobodenie Indie bez použitia násilia za predpokladu vytrvania vo vnútornej pravde (satjágraha).
Aby sa zoznámil s pomermi v rodnej krajine, vydal sa na dvojročnú poznávaciu cestu. Začal propagovať odmietanie spolupráce s koloniálnymi úradmi, vyzýval k občianskej neposlušnosti, spočívajúcej v nerešpektovaní nespravodlivých zákonov. Svoju energiu sústredil na obnovenie sebaúcty tých najneslobodnejších, kasty nedotknuteľných, ktorých nazval božími deťmi (haridžania).
V roku 1919 sa postavil na čelo novozaloženého Indického národného kongresu (INK), ktorého cieľom bolo získanie úplnej nezávislosti Indie. O tri roky neskôr ale za svoju kampaň opäť skončil vo väzení.
Vyvrcholením protestov občianskej neposlušnosti proti britskému monopolu sa stal Gándhím organizovaný, mesiac trvajúci soľný pochod, pri ktorom tisíce Indov absolvovali v roku 1930 cestu dlhú 320 kilometrov k pobrežnému mestu Dándí pre vlastnú soľ. Tisíce osôb vrátane ich vodcu skončili vo väzení, mnoho z nich zbili alebo zabili. Dosiahli ale svoje, britský soľný monopol zrušili.
Hoci bol Gándhí významným protivníkom britskej vlády, tá si ho v predvojnových a vojnových rokoch už nedovolila nepozvať na vyjednávanie o povojnovom usporiadaní Indie. V auguste 1947 Indiu rozdelili podľa náboženského kľúča, aj napriek Gándhího odmietavému postoju.
Hladovkou proti násiliu
Aby aspoň utíšil náboženské strety medzi hinduistami a moslimami, ktoré ani po rozdelení neustávali, začal v januári 1948 protestnú hladovku v duchu svojho hesla „Bez činu zostáva aj tá najkrajšia myšlienka bezcennou“. Po piatich dňoch získal od lídrov znepriatelených skupín sľub, že krviprelievanie zastavia.
Pár dní na to, 30. januára 1948, Gándhího, cestou na pravidelnú modlitbu v indickej metropole Dillí, zastrelil hinduistický extrémista Náthurám Gódsé. Za jeho násilný čin ho odsúdili na trest smrti.
Gándhí po sebe zanechal štyroch synov a odkaz, ktorý nestráca na aktuálnosti.
