Seriál Priatelia nepotrebuje žiadne predstavovanie. Šesť kamarátov žijúcich v New Yorku, ktorí sa spolu snažia prebíjať životom, čelia jeho výzvam, vysporiadavajú sa s nešťastnými láskami, nenaplňujúcimi prácami, trapasmi či nie vždy jednoduchými rodinnými záležitosťami. To, čo bol len jeden z mnohých sitkomov deväťdesiatych rokov, sa rýchlo zmenilo na kultúrny fenomén, ktorý ani po takmer dvoch desaťročiach nestráca na popularite.
O jeho vplyve svedčí aj fakt, že keď uplynulú sobotu zomrel jeden z hlavných predstaviteľov herec Matthew Perry, ktorý sa zhostil úlohy Chandlera Binga, fanúšikovia po celom svete mali pocit, že prišli o svojho priateľa, niekoho koho dobre poznali. O fenoméne seriálu Priatelia sme sa rozprávali s teoretikom popkultúry Jurajom Malíčkom.
Prečo je seriál Priatelia takým fenoménom? Čo stojí za jeho úspechom?
Skrýva sa za tým viac faktorov, špecificky v našom prostredí za to môže do veľkej miery aj skutočnosť, že tento seriál k nám prichádzal na trh v podstate paralelne s tým, ako u nás začínali komerčné televízie. Keď sa po roku 1989 trh otvoril, tak chvíľu trvalo, kým sme začali fungovať na západnom distribučnom modeli. Seriály sa predávajú už vopred a začínajú premiérovou sezónou všade vo svete. Priatelia bol jeden z prvých seriálov, na ktorý sme mohli naskočiť vtedy, kedy naňho naskakovali aj v Amerike. Zachytili sme globálny nástup toho seriálu, čo predtým nebolo typické.
Druhým dôvodom je atraktívne prostredie – New York ako centrum centra sveta. Kde môžu žiť mladí ľudia, ktorí nemajú nejaké extra príjmy. Sú to v podstate obyčajní mladí ľudia, nejaká spoločenská vzorka. A, samozrejme, ich priateľstvo, kde sa neriešia žiadne zásadné veci, ale obyčajné životné udalosti. To bolo atraktívne preto, lebo my sa s nimi dodnes vieme relatívne ľahko identifikovať.
Zároveň treba povedať aj to, že hlavné postavy svojím spôsobom predstavujú nejaký ideál – síce karikatúrny, ale ideál. Je tam kráska, je tam bláznivá baba, je tam milovník, potom je tam vtipkár a aj taký troška, povedzme, že „nerd“. Je to taká spoločenská zmeska. Každý si tam nájde niekoho, s kým sa môže identifikovať. A to je veľmi dôležitý prvok.
Prečo sitkom z USA, ktorý zobrazuje typické miestne reálie, rezonoval aj v našich končinách?
Ide o to, že je to čosi, s čím sme predtým nemali skúsenosť. Sme zvedaví na nové veci. Priatelia boli pre nás noví, minimálne v tom, že ukazovali akoby fiktívny životný štýl, ale v atraktívnom prostredí. Vyslovene išlo o to, že sa naozaj otvárame svetu.
V deväťdesiatych rokoch nabehli televízie pomerne rýchlo, ale dlho žili aj z repríz. Dobiehalo sa to, čo sa tu nevidelo. Priatelia boli naozaj jeden z prvých sitkomov, ktorý bol aktuálny – ľudia ho sledovali v Amerike a sledovali sme ho aj my.
Prečo sa k tomuto seriálu ľudia opakovane vracajú?
Lebo je nenáročný, je ako posedenie s priateľmi. Ten názov je veľmi vhodný – v obývačke to beží ako príposluchová záležitosť. Človek ho neprepne, lebo je presne ako návšteva u priateľov – nemusíme sa na nič hrať, nič predstierať, nikto od nás nič nechce, je to v podstate len taká dobrá kulisa. Keď sa človek na to sústredí, tak sa zasmeje. Tie vtipy postavili tak, aby boli univerzálne, aby príliš nestarli.
V deväťdesiatych rokov bola scenáristika spoločensky aktuálna, ale nie až tak, aby to bolo pevne spojené s dobou. Sú to deväťdesiate roky, ale zároveň je to akoby fiktívne bezčasie. Nabiehajú na mobilné telefóny, ale veľmi postupne. Minimálne sa tam pracuje s technológiami. V tomto ten seriál nezostarol práve preto, lebo ukazuje civilné podoby životného štýlu. Tie sa nespájajú s hi-tech, nespájajú sa s permanentným vývojom. Vidíme, že to funguje aj na starších sitkomoch. Keď si spomenieme na Krok za krokom, ktorý je u nás tiež stále populárny, tak to bezčasie je tam podobné.
Zároveň platí, že na svoje roky sú Priatelia pomerne progresívny, napríklad aj vo vzťahu k menšinám, napríklad k LGBTI. Tieto fenomény vtedy pôsobili viac atrakčne, ako pôsobia dnes. Preto sa seriál mnohým mladým ľuďom zdá v istom zmysle z dnešného pohľadu kontroverzný. Nevykresľuje menšiny tak, ako je dnes štandardom. Ale to je súčasť tej poetiky, ktorá ja spojená s deväťdesiatymi rokmi.
Zasahujú Priatelia aj súčasné generácie mladých? Majú im čo povedať?
To je otázka na nich. Mám pocit, že na to prirodzene nabiehajú, ako na nejakú atrakčnú vlnu. Je to seriál našich rodičov. V súčasnosti však minimálne funguje v tom, že životné situácie, ktoré tam sú, sú v istom zmysle univerzálne. Bez ohľadu na to, aké je vonkajšie prostredie, tak vzťahy sú podobné. My sa v tom dodnes vieme nájsť a pravdepodobne aj tí mladí ľudia.
Pred pár rokmi vyšla k 25. výročiu tohto seriálu knižka, ktorá sa volá Priatelia. Napísala ju relatívne mladá spisovateľka, ktorá seriál nezažila v prvom slede, nie je to pamätníčka, ale na Priateľov narazila v rámci repríz. Skúmala fenomén Priateľov z pohľadu mladšej generácie. Všíma si kontroverzie, ale aj zároveň láskavosť toho seriálu. To, že sa tí ľudia snažia ukazovať ľahšiu a zábavnejšiu stránku života. A aj keď sa tam objavia nejaké dramatické situácie, tak sa s nimi vedia vyrovnať s nadhľadom a humorom.
Čo súčasná sitkomová tvorba? Zopakoval nejaký sitkom alebo seriál v posledných rokoch úspech Priateľov? V čom sa dnešné seriály líšia?
Naposledy som zaznamenal takýto globálny úspech asi v prípade seriálu Teória veľkého tresku. Tam bol ten nástup troška iný a už je to päť alebo šesť rokov, čo sa tento seriál skončil. Dôležité je, že televízny trh sa dramaticky zmenil, a to aj vďaka streamingovým službám. Aby sa v USA dívalo na jednu epizódu akéhokoľvek seriálu 30 miliónov ľudí je dnes už sviatkom.
Trh si rozobrali streamingové spoločnosti. Konvenčná televízia, ktorá vám akoby diktuje obsah, stále existuje, ale už nie je taká silná, ako bola. Ľudia si v obrovskej ponuke streamingových služieb majú možnosť nájsť seriál na mieru. Seriál, ktorý je im bližší, ktorý je špecifický, napríklad humorom alebo poetikou.
Fragmentovalo sa aj písanie o seriáloch. Už nemáme médiá, ktoré majú celospoločenský dosah a ktoré vedia seriálu pomôcť, aby sa na neho dívali všetci. Jednoduchá odpoveď je, že úspech Priateľov sa už asi nepodarí zopakovať, lebo trh sa zmenil. Neznamená to, že by seriály boli lepšie alebo horšie. Sú iné práve v tom, že sa inak dívame na televíziu.
V čom bol práve seriál Teória veľkého tresku taký výnimočný, že sa úspechom priblížil Priateľom?
Je to šesť mladých ľudí a je to o vzťahoch. Bol to seriál, ktorý v istom zmysle zatraktívňoval čudákov. Ukazoval, že ľudia bez bližšej špecifikácie, ako Penny, sú menej zaujímavý ako tí, ktorí sú troška iní – vedci alebo niekto, kto je outsider. Teória veľkého tresku rehabilitovala outsiderstvo.
Je to seriál, ktorý oslovil úplne inú cieľovú skupinu. Na fanúšikovskej báze sa naň spočiatku dívalo len pár ľudí. Dokonca uvažovali, že ho po prvej sezóne zrušia. Divákov bolo málo, nabaľovali sa postupne.
Naopak, v prípade Priateľov môžeme hovoriť o raketovom úspechu. Seriál sa v priebehu prvej sezóny stal obrovským fenoménom. Nikdy neboli pochybnosti o tom, či bude pokračovať. Skôr išlo len o to, dohodnúť sa na honorároch. Priatelia sa od začiatku stali fenoménom a túto pozíciu si udržali v podstate až do konca.
Čo však platí aj o Priateľoch je to, že čím je seriál dlhší, tým viac musia tvorcovia variť z vody. Charaktery máme načrtnuté, ale keď ich spoznáme, tak ich musíme stále viac hyperbolizovať, takže sa stávajú svojimi karikatúrami.
Veľmi dobre to vidno práve na Priateľoch, najmä na postave Joeyho. Joey z prvej sezóny a Joey z poslednej sezóny nemajú v podstate okrem tváre Matta LeBlanca, láske k jedlu a sukničkárstvu spoločné vôbec nič. Mentálna kapacita Joeyho sa dramaticky znižuje. Ide o to, aby bolo z čoho kresať zápletky a vytvárať zdanlivo nové príbehy. Aby to stále pôsobilo uveriteľne, tak sa postavy musia posúvať do polohy karikatúry.
Čo žáner ako sitcom? Je stále populárny ako kedysi?
Tento žáner je stále populárny, ale cez menej známe a u nás menej viditeľné sitkomy, ktoré majú rôzny druh aj náročnejšieho humoru. Cielia na relatívne špecifické publikum. Príkladom je slávny sitkom, ktorý sa u nás vôbec nepresadil. Volá sa It’s always sunny in Philadelphia, je to veľmi zaujímavý sitkom, ktorý má potenciál dlhého rozprávania.
Potom sú tu sitkomy, ktoré sú na streamoch a sú spojené s lifestylom. Sú veľmi zážitkové, ukazujú rôzne životné štýly a tiež majú svoje publikum. Sú náročnejšie, a preto sa nepresadili v televíznom mainstreame. Zvlášť u nás – na televíznom trhu, ktorý je relatívne konzervatívny.
Popularita sitkomu je do veľkej miery poetika zábavy strednej triedy. Začína niekedy v druhej polovici devätnásteho storočia, v kultúre kabaretov a stand-up vystúpení. Je to anglosaská komediálna tradícia, ktorá sa síce stala globálnou, ale práve v anglosaskom prostredí má veľmi hlbokú tradíciu spojenú s mestskou kultúrou, s rodiacim sa životným štýlom strednej triedy.
Prechádza z divadelných foriem do rozhlasových a televíznych foriem, čiže je tam obrovská kontinuita. Netreba zabúdať na to, že prvé sitkomy definoval práve smiech, ktorý tam bolo počuť. A to preto, že sa nahrávalo pred živým publikom. Bolo tam štúdio, kde boli herci, ale mali aj živé publikum, a teda tam bolo divadelné herectvo. Tá atmosféra sa jednoducho prenáša. To je to, čo mnohým ľuďom vadí. K mnohým sitkomom sa to totiž primiešava umelo. Populárna je aj Rodina Addamsovcov, čo je vyslovene staručký sitkom, ktorý ale má svoju poetiku a vždy si nájde divákov.
K popularite sitkomu ako žánru možno prispieva aj jeho kratšia minutáž. Bežne má jedna epizóda len 20 – 25 minút.
Toto formátovanie sa dnes už troška mení, ale je tam tých 20-25 minút, čo je optimálny formát. Treba si uvedomiť, že keď to išlo v komerčnom vysielaní s reklamami, tak sa to natiahlo. Dobre sa to programovalo do slotov. Ale toto je čosi, čo sa dramaticky mení. Fungovalo to tak, že sezóna sitkomu začínala niekedy koncom septembra a kopírovala školský rok aj so sviatkami. Veľmi dôležitý bol návyk, že si človek, napríklad vo štvrtok o ôsmej večer pustí nejakú televíznu stanicu a nájde tam seriál, ktorý má rád.
Minulú sobotu svet navždy stratil jedného z hlavných predstaviteľov Priateľov – Matthewa Perryho. Ten v seriáli stvárňoval postavu Chandlera Binga, čím bola práve táto postava výnimočná?
Chandler v seriáli predstavuje istým spôsobom stabilný prvok, a to v tom zmysle, že je z nich najzrelší – je najviac usadený, má najstabilnejšiu prácu, najmenej sa potrebuje hľadať z hľadiska profesionálneho uplatnenia. Hoci sa neskôr v seriáli objavuje aj tento motív, keď si hľadá novú prácu, pretože ho tá stará ubíja.
Žartom povedané, keď seriál začína, tak Chandler je od zvyšku partie minimálne o päť rokov starší. Oni ho potom v tej ľudskej zrelosti dobiehajú. Plus je tam, samozrejme, jeho šarm spojený s humorom. Každý chce byť vtipný alebo každý si o sebe myslí, že je vtipný. Matthew Perry alebo Chandler bol naozaj vtipný. Jednak preto, že bol vtipný ako osobnosť a aj preto, že jeho postava bola tak napísaná. Ale v tom spočíva aj prekliatie – je to herecká pozícia, z ktorej sa Perry nedokázal vymaniť, ba dokonca ťažko povedať, či vôbec nejakú inú mal.
To môže byť odpoveď na to, prečo sa mu nepodarila kariéra inde. Netreba zabúdať ani na jeho veľmi tragický osobný život. To vidíme aj v jeho životopisnej knihe, ktorá vyšla pred dvoma rokmi, kde skúma svoje závislosti. Objavuje sa tam motív, ktorý je z hľadiska našich hodnôt pomerne absurdný.
Jeho absolútne definujúcou kvalitou, ktorú chcel v živote dosiahnuť, bolo to, že chcel byť slávny. Nenaučil sa žiť sám so sebou, mal s tým problém a potreboval svoju ľudskú existenciu potvrdzovať slávou. To je v podstate veľmi smutné a do veľkej miery to odpovedá na to, prečo tak smutne skončil. Jeho smrť hovorí o tom, že sa mu podarilo byť extrémne slávnym, ale bola to smutná sláva.
