V septembri zasiahla azerbajdžanská vláda na území arménskej enklávy Náhorný Karabach. Cieľom bola obnova zvrchovanosti Azerbajdžanu nad týmto územím. Útok viedol ku kapitulácii Republiky Arcach (arménske pomenovanie Náhorného Karabachu) a k úteku miestneho obyvateľstva do Arménska. Vyše 100-tisíc ľudí stratilo domovy a spojenie s územím, ktoré ich predkovia budovali stovky rokov.
Reportéri RTVS boli v Náhornom Karabachu už pred tromi rokmi počas konfliktu medzi obrancami Arcachu a Azerbajdžanom. Pred nedávnom sa vrátili z Arménska, kde hovorili s ľuďmi, ktorí na vlastnej koži prežili posledný vojnový stret.
Pozrite si celú reportáž z relácie Reportéri, ktorú priamo v Arménsku nakrútil redaktor Juraj Mravec:
„Boli to veľmi ťažké dni, keď nás začali bombardovať. Okúsili sme horkú príchuť vojny a smrť bola blízko,“ priblížil Gagik Jamalyan.
„Prichádzala často z neba, v azerbajdžanských uniformách sa hemžili teroristi, ktorých oporou bol bezpilotný dron Bayraktar. Na vlastné oči som videl umierať desiatky, stovky priateľov,“ dodal.
Gagik v zákopoch odolával azerbajdžanským útokom pri obrane Stepanakertu. Jeho starý otec Sarhat Hovhanisyan bol generálporučíkom vo vojne s Azerbajdžancami v roku 1994, keď sa Arménom podarilo poistiť územie enklávy v Náhornom Karabachu, kde od nepamäti žili kresťanskí Arméni.
Arméni vo svojich domovoch hladovali
„Počas Sovietskeho zväzu to tak posudzovali, že Karabach a Nachičevan sú síce arménskymi územiami, ale politbyro rozhodlo, aby sa neobišiel azerbajdžanský národ, moslimský národ, že všetko bude sovietske, celý svet bude socialistický, tak dali tie územia Azerbajdžanu,“ povedal Sarhat Hovhanisyan.
Republiku Arcach (Náhorný Karabach), ktorá vyhlásila svoju samostatnosť 2. septembra 1991, neuznal žiadny štát, ani samotné Arménsko, ktoré ju podporovalo. Jadro jej územia tvorila bývalá sovietska Náhorná karabašská autonómna oblasť.
Po rozpade Sovietskeho zväzu bolo iba otázkou času, kedy Azerbajdžan bude chcieť získať kontrolu aj nad touto enklávou s väčšinovým arménskym obyvateľstvom. V roku 2020 sa tak aj stalo.
Azerbajdžanu išlo o znovuzískanie pozícií stratených vo vojnovom konflikte s Náhorným Karabachom v rokoch 1992 až 1994 a jeho tesnejšie obkľúčenie pre posledný bleskový útok. V tej dobe tam boli Reportéri a zažili hrôzu na vlastnej koži.
Od vtedy Azerbajdžanci najskôr hlavné mesto Stepanakert zdecimovali vyhladovaním. Kvôli blokáde obyvatelia nemohli nikam odísť, preto najskôr skonzumovali zásoby – kompóty, sušené ovocie, zvyšky slabej úrody, ktorú do mesta priviezli okolití dedinčania, no potom sa začal hladomor.
„Bolo aj tak, že dva-tri dni sme ani chlieb nemali. V čase blokády bolo všetko inak ako v bežné dni. Deti nechodili do školy, chorľaveli, pretože pravidelne nejedli. S najmenším synčekom bolo zle, dostal teplotu 39,6, šli sme s ním do nemocnice, no vzápätí som ochorela aj ja s mužom,“ opísala dianie obyvateľka Nakhshum Avagyan.
Potom na mesto udreli najväčšou silou delostrelectva a raketových útokov. 19. a 20. septembra 2023, po devastujúcich úderoch republika Arcach okamžite kapitulovala. A vyše 100-tisíc obyvateľov Náhorného Karabachu utieklo do Arménska. Mnohí do náručia Sayidy Poghosyan.
Výpovede Arménov si môžete pozrieť v reportáži vyššie.
