Ukrajinská operácia na území Ruska zdvihla morálku vojakov i obyvateľov krajiny, ktorý už vyše dva a pol roka čelia agresii Moskvy. Napriek tomu, že stále dokážu odolávať obrovskej presile, sa im totiž nedarí okupantov vytlačiť za hranice.
Po obsadení pohraničných regiónov však zistili, že sú schopní dosahovať víťazstvá. Morálku a život im na východe krajiny pomáhajú zlepšiť aj Slováci, ktorí v Slavjansku postavili humanitárne centrum.
Anna Síposová pripravila do relácie Štúdio svet reportáž zo slovenského humanitárneho centra, ktoré sa nachádza len pár kilometrov od frontu.
Vypočujte si reportáž redaktorky Slovenského rozhlasu Anny Síposovej:
Cesta na východ
Konštatovanie, že všetky cesty vedú do Ríma, je síce ošúchané, ale pravdivé, tak ako je pravdivé, že všetky moje cesty s humanitárnym pracovníkom Tonym Fričom vedú na východ Ukrajiny.
Ošúchaná je i dodávka, v ktorej sedíme. Niet divu, už po tamojších cestách previezla tony pomoci. Do Charkova však prichádzame bez pomoci navigácie, Tonymu sa zapína až uprostred mesta.
Navigácia hovorí: ulica Šefčenka Tarasenka. A sme tu! Navigácia nám prestala fungovať, lebo, keď je vyhlásený poplach, tak vypínajú GPS signál, aby zrušili navádzanie bômb.
Slovenské humanitárne centrum
Keď sa nám podarí vymotať z Charkova, smerujeme na Izjum. Po ceste stretávame autá s ŠPZ nie od výmyslu sveta, ale Európy rozhodne. Nemci, Francúzi, Holanďania, Briti, Poliaci i Česi posielajú vojakom autá, aby sa mali ako prepravovať a na izjumskom parkovisku zrazu zbadáme dokonca aj SUV s revúckou ŠPZ.
Vojak v aute mi hovorí, že nevie presne, kto ho zo Slovenska priviezol, len to, že mu ho dali dobrovoľníci a je vďačný. V zákopoch je už druhý rok, rovnako ako ďalší dvaja členovia posádky.
Rozlúčime sa. Už je pred nami len malý kus cesty a my mierime do Slavjanska za niečím, čo sa tiež začalo ako malá vec, no nakoniec je z nej veľká: Slovenské humanitárne centrum. V máji sme priviezli na miestnu faru len chladničku.
Tamojší farár Július vtedy hovoril, že by si chcel postaviť prístrešok, kde by sa ľudia, ale najmä vojaci z frontu, mohli nielen pomodliť, ale aj si oddýchnuť, Tonymu nebolo treba veľa, zorganizoval zbierku, zohnal desiatku dobrovoľníkov a tí ho v júni, v čase svojich dovoleniek, prišli postaviť. Teraz v auguste, dokončujú, čo treba.
Nepísaným stavbyvedúcim je Roman Suroviak z Oravy. „Robím pec na šašlík. Prečo? Keď začala vojna, tak som to vnímal veľmi zle. Mal som pocit, že musím niečo urobiť. A keďže bojovať nemôžem, bojujem s tehlou a maltou,“ hovorí.
Druhý turnus vedľa neho ťahá v Slavjansku aj Otília Ferienčíková zo združenia Otvorená brána.
„Vraciam sa sem preto, lebo pomáham vojakom obraňovať Ukrajinu a tým pádom aj nás. Chcem, aby mali priestor, kde by mohli oddychovať, dať si dokopy psychické, fyzické sily a dostať aj to duchovno,“ priblížila.
Pomáhajú aj študenti práva
Študent práva Marek Janiga má tiež dôvod, prečo je v Slavjansku. „Keď sa ma budú moje deti a vnuci pýtať, čo som robil keď napadli nevinnú krajinu, tak aby som mohol povedať, že som urobil dačo, namiesto ničoho,“ povedal.
Marek síce deti a vnukov ešte nemá, zato s ním však na faru v Slavjansku prišiel z Oravy aj jeho otec Štefan. „Pripravujem pre Romana želenú časť tej pece, tam kde bude ohnisko a tam kde sa bude klásť mäso. V máji som oslávil 71 rokov. Syn sem chodí často a mal som pokušenie vidieť to naživo. A priznám sa, aj som chvíľu ľutoval. Strach, keď vidíš tých vojakov, tie rozbité domy,“ priblížil.
Spolu s ním je v tíme aj ďalší študent práva Vratko. „Chcem sa zapísať do histórie a pomáhať a to nielen na začiatku, ale aj teraz, keď sa zbierajú peniaze na pomoc,“ povedal nám.
Pristavím sa aj pri rozbitých schodoch za Vladkom Klimešom, veteránom nielen vekom, ale aj v tom, ako často chodí na Ukrajinu pomáhať. „Čistíme tehly, čakáme kým nám vytvrdne betón, a zajtra budeme robiť oporný múrik, aby nám to nepadlo celé. Lebo sme zlikvidovali schodisko z boku, pôjde z druhej strany, aby mohlo prejsť auto so zásobami,“ priblížil svoju prácu.
V tíme takzvaných schodárov hosťuje v Slavjansku aj zdravotnícky analytik Šimon Jaseňák
V prvom rade som tu, preto, že chcem pomôcť krajine, ktorá bola napadnutá ešte v roku 2014 inou krajinou. Pozdravujem všetkých, ktorí chcú vystúpiť z NATO, nech sa sem prídu pozrieť ako to vyzerá,“ vyzýva.
Bolesť matky
Slovenský tím, ktorý dokončuje v Slavjansku humanitárne centrum a na ktorý je vypísaná zbierka na Doniu, je však medzinárodný. Je v ňom aj trojica dobrovoľníčok z Odesy.
Elena je učiteľka, silná, aktívna krásna dáma, (mladšia generácia mi iste odpustí, že hodnotím jej výzor), ktorá však bojuje s obrovskou traumou. Jej syn patril k obrancom Mariupolu, potom ho zajali okupanti.
Ukazuje mi video, na ktorom ho Rusi odvádzajú. Nepokorne som si až doteraz myslela, že som kráľovná konverzácií, teraz však neviem čo povedať, len počúvam a predstavujem si egoisticky seba, keby sa to stalo môjmu synovi, či by bola aspoň hodina, keby som si nemyslela na to, čo s ním agresori robia, alebo, či by som sa vedela zasmiať a nemať vzápätí pocit viny. Zisťujem, že stačí počúvať a držať za ruku.
Ďalšia z partie je Nina, hlásila sa aj na front, no ako dôchodkyňu ju nezobrali. Hovorí ,že keď toľko ľudí trpí nemôže nečinne sedieť a prizerať sa.
Odeskú trojicu dopĺňa Xénia, má tri deti, je samoživiteľka, no napriek tomu svoj obchod s kvetmi zverila na dva týždne mame a prišla slovenským dobrovoľníkom variť.
Nedorazila však sama je s ňou aj syn Matvej. Hovorí, že má 10 rokov. Aj on vie, že jeho mama prišla pomáhať, a na stavbe, či v kuchyni vidieť zvŕtať sa i jeho.
Otec Július
Bez Tonyho Friča z občianskeho združenia Tenenet by však Slovenské humanitárne centrum v Slavjansku určite nestálo. Pýtam sa ho, či keď v máji povedal, že zariadi jeho stavbu, tomu skutočne veril.
„Samozrejme, že áno. Ako áno mal som veľa nápadov, ktoré skončili pri myšlienke, nerealizovanej, ale toto bolo iné. Mal som predstavu, že určite sa nájde pár chlapov, aj keď nerátal som s tým, že už sme tu vlastne druhý krát, že si musím vyberať z ľudí, lebo príliš veľa sa hlási.
Veľa ľudí v Slavjansku hľadá pomoc u otca Júliusa Khabinyak, ukrajinský Poliak, ktorého by na prvý pohľad mnohí skôr odhadli na frontmana metalovej skupiny, či armádneho dôstojníka.
Návrat do reality
Pomáha miestnym veriacim, ale aj vojakom, často i priamo na frontovej línii.
„Vždy mám dvere otvorené pre všetkých ľudí a vždy som rád, keď prichádzajú ku mne. No a v dome je málo miesta, niet ani kde hostí prijať, Chcel som urobiť taký prístrešok, aby bolo kde kávu si vypiť, čaj, aby si vojaci mali kde posedieť. Tony sa ma vtedy spýtal, že čo chcem a tak som mu povedal a on povedal, že to spraví. Ja som si pomyslel, že ok, také som už počul, Tony to je nemožné. No a on prišiel o dva týždne, urobili prístrešok taký veľký, že to som ani neplánoval. Nemyslel som si, že to bude až také krásne, Slováci sú super národ,“ hovorí.
Otec Julian však krásne, spolu s Odesankami aj spieva. Spravodajca Českého rozhlasu Martin Dorazín, ktorý nás večer príde do Slavjanska navštíviť, sa dokonca pýta, či je skutočne na katolíckej fare.
Tým, ktorí by prekvapivo dvíhali obočie, že desať kilometrov od frontu vie byť aj takáto oáza spevu a smiechu, možno stačí len pripomenúť, že aj na Slovensku sa počas druhej svetovej vojny spievalo, či dokonca rodili deti. Už o pár hodín, tesne nad ránom nás totiž vracia do krutej reality zvuk vojenských kanónov.
