Téma nezvestných osôb je pre mnohé rodiny bolestivou realitou. Každý rok zmiznú stovky ľudí bez stopy, ich blízki zostávajú bez odpovedí, ale s neustálou nádejou, že sa raz vrátia.
„Policajný zbor ukončuje pátranie v lehote 30 rokov od vyhlásenia pátrania po nezvestných osobách. K dnešnému dňu pátrame po vyše 500 osobách,“ uviedol hovorca Prezídia Policajného zboru SR Roman Hájek.
Nezvestní novinári
Medzi dlhodobo nezvestnými, o ktorých sa celé roky neobjavili žiadne správy, je aj niekoľko novinárov. Jedným z prvých bol Marcel Samuhel. Koncom apríla v roku 1993 sa s kamarátom Borisom vybral na túru do Vysokých Tatier, z ktorej sa už nikdy nevrátil.
„To zmiznutie som dával do súvisu s tým o čom Marcel písal, na tú dobu veľmi chúlostivú tému pre mnohých ľudí,“ povedal signatár charty 77 Tibor Novotka.
V roku 2008 sa záhadne stratil novinár Paľo Rýpal. Objasňoval pozadia káuz súvisiacich so zločinom a podsvetím. „Hovorila som mu, aby to radšej nechal tak, aby robil niečo iné, aby podnikal, aj v inom odbore. A on mi povedal ‚mami, a treba o tom písať, alebo nie?‘ Hovorím, treba. Ale prečo práve ty?“ spomenula jeho matka Matilda Rýpalová.
Prípad Mira Pejka
Pred deviatim rokmi bez stopy zmizol Miro Pejko, ktorý pracoval v Hospodárskych novinách. V marci 2015 odišiel z bytu v Bratislave, bez telefónu a dokladov, od zapnutého notebooku.
„Bol jeden z najšikovnejších ľudí s akými som pracovala, a viedol veľmi dynamický život. Mal rád život a užíval si ho. Venoval sa analytickej nie investigatívnej činnosti, nevideli sme v redakcii jeho zmiznutie v súvislosti s jeho prácou. Nikto nevidel do jeho súkromia, či to bol nejaký skrat, či mal alebo nemal problémy. Nikto z nás si to nevedel vysvetliť a v zásade si to nevieme vysvetliť doteraz,“ priblížila šéfredaktorka Hospodárskych novín Marcela Šimková.
„Každý robí maximum, či už polícia, či už dobrovoľníci. Všetci sa snažia. Všetci sú napríklad na tom pátraní len za jedným cieľom – nájsť tú osobu, čo najskôr a živú. Toto vysvetľujeme rodine a snažíme sa ju aj takto nastaviť, aby nestrácali nádej. Z praxe viem povedať, že polícia má určité postupy, ktoré musí robiť a naozaj je to tak, že možno aj keď to nie je vidieť navonok,“ ubezpečil riaditeľ Pohotovostného pátracieho tímu, o.z. Bruno Hauer.
Prípad rodiny Igora Kmeťa
Jednou z rodín, ktorá roky zažívala mučivú beznádej a trápenie zo zmiznutia päťročného syna a brata Zdenka, je rodina známeho hudobníka Igora Kmeťa. Až po desiatkach rokov sa umelcovi strateného súrodenca podarilo vypátrať. Stretol sa však už len s jeho deťmi.
„Keď umrela moja mama, po nej umrel ten môj brat, to som ja nevedel vtedy, oni sa museli hore stretnúť a ona povedala, že dáme do éteru, že ja to dám do novín, že sa takto spojíme. Kým žili mama aj Zdenko, tak sme sa nevedeli dopátrať ku sebe,“ povedal Igor Kmeťo.
„Bolo to rok po smrti môjho otca. Vtedy vyšiel článok v denníku, že Igor Kmeťo hľadá strateného brata. Ak by niekto mal nejaké informácie alebo niečo podobné, aby ich kontaktoval. Ja som to nejako prešiel okom, ja som na to nereagoval, ale môj brat a sestra mi volali že či mám v pláne sa im ozvať, že či by sme to neskúsili, že naozaj zistiť, či ten náš otec nepatril do ich rodiny, pretože otec bol čistá kópia Igora Kmeťa. Proste tvár, dá sa povedať, postava, pohyby, gestá, všetko. Keď som sa s ním potom aj stretol neskôr, ako keby som sedel s otcom. Ten výzor bol na 100 percent rovnaký,“ uviedol syn strateného Zdenka Richard Štec.
„V nedeľu mi došiel mail, ‚dobrý deň pán Kmeťo, ja som vášho brata syn‘. Môj otec sa volal Juraj Štec, vyrastali sme v Košiciach. Prišla fotka, môj brat v bazéne, ja som myslel, že mňa odfotili,“ pokračoval Igor Kmeťo.
„Boli prípady, že išiel v telke klip a reagoval na to s tým, že to vypol alebo proste sme nemohli ďalej na to reagovať. Len vtedy som nechápal, že s čím to súvislo, že asi prečo to robí,“ skonštatoval Richard Štec.
Pravda o stratenom Zdenkovi
Hoci mali podozrenie, celú pravdu o tom, čo sa pred rokmi stalo, sa obidve rodiny dozvedeli až neskôr.
„Bolo to v auguste v 60. roku. Bolo letné ráno, prišli sme aj so starším bratom do parku sa hrať. Zdenko brat, brat Tibor, brat Vinco, Peter a ja. Hrali sme sa v parku, mama zvolala na obed po 1:00 a najstarší brat nás bral všetkých a nevedeli sme nájsť Zdenka,“ povedal Igor Kmeťo.
„O jeho existencii vieme od nejakých šiestich rokov. Oficiálne neexistuje žiadna fotka, keď bol menší, už to mi bolo divné. V podstate jedna fotka otca bola, keď nastúpil do základnej školy už tu v Košiciach,“ priblížil Richard Štec.
„Celý deň sme ho hľadali. Mama už bola nervózna, zapojili sme do toho policajtov, keďže voľakedy neboli telefóny, tak ako dneska, tak bolo všetkého málo. Tak ešte otec niektoré veci vybavoval, ale 1,5 roka sa hľadalo, dva roky. Nič, zmizol“ pokračoval Igor Kmeťo.
„Boli tie indície, že videli nejakú pani, peknú blondínu, ktorá išla s tým chlapcom cez mesto, niekde s ním išla preč. Proste on s ňou išiel za ruku v pohode. Ja si myslím, že ak to urobila takým spôsobom, že ho fakt z toho ihriska zobrala, tak vedela presne čo má urobiť a ako to má urobiť, aby neostala žiadna stopa. Ja viem tak, že bolo vyhlásené normálne pátranie už v ten deň, keď sa stratil, takže ho hľadali, ale že nejak to potom tak zamietli pod koberec a proste sa stratilo rómske dieťa a nejako to neriešili už potom. V tých časoch asi neboli nejaké obrovské možnosti,“ povedal Richard Štec.
Nezodpovedané otázky a zmena identity
„Predpokladám, že buď bol v nejakom strese, alebo proste mu tí noví rodičia hovorili, že ho tá stará rodina nechce a že proste je teraz v novej rodine. Neviem, akým spôsobom sa to mohlo stať, že ho mohli tak vlastne vygumovať, že začali žiť v inej rodine,“ myslí si Richard Štec.
„Bol sám bol jedináčik, možno bol spokojnejší, nejako špeciálne to neriešil, odišiel do úplne iného mesta, nemal v podstate ten kontakt, lebo však Bratislava Košice v tom čase to bola obrovská diaľka.Urobila mu nový rodný list, ten rodný list dokonca aj mám, ktorý ona prerobila. Volal on sa pôvodne Zdenko Kmeťo a ona ho zmenila na Juraj Štec. Čiže ona už mu dala meno po manželovi. Ten rodný list musel jej niekto pomôcť urobiť, musela mať nejaké kontakty, kto jej to všetko vystavil na úrade. Bola schopná zmeniť všetko o tom človeku, jeho celý život, jeho meno, jeho dátum na všetko. Vymazala mu to, čo bolo predtým, ale nastavila niečo nové. A to nedokáže hocikto podľa mňa,“ skonštatoval Richard Štec.
Rodinná trauma
„Len to si pamätám ako mama revala. Chudera plakala, nešťastná bola na tabletkách. Tatko vždycky nadával, prečo toľko tých všelijakých liekov. Stále nevedeli sme čo je s ním, sme stále dúfali, že sa objaví,“ spomínal Igor Kmeťo.
„Mali sme to za krivdu, že, sme nedali na neho pozor. Stále sme si všetci dávali vinu a ja som bol síce malinký, ale môj najstarší brat má doteraz traumu z toho najstarší. On mi stále hovorí, že jemu sa o tom aj ťažko hovorí,“ uviedol hudobník Kmeťo.
„Moja mama sa musela liečiť psychicky, mala traumu z toho celý život, ale celý život. Pokiaľ nezomrela na jar. Jej posledné slová boli ‚nájdite Zdenka on žije‘, ona stále tomu verila, že on žije,“ pokračoval.
„Tie indície sme mali už od rôznych známych, že si ho adoptovali, že s ním prišli z Bratislavy. Ale v tom čase, keď sa to všetko stalo, bol komunizmus. Neexistoval internet. Neexistovali veci, kde by sa dali veci overiť. Jednoducho to čo oni povedali to bolo reálne, to bola pravda a koniec hej, proste takto to bolo, skonštatoval Zdenkov syn.
„Došli výsledky DNA, 99,4 percenta – takmer 100-percentná zhoda. Stretávame sa, máme sa radi, furt sme spolu,“ povedal Igor Kmeťo.
„Nemyslím si, že ju súdim. A možno keby vtedy bol býval prišiel a stretol som sa so svojím bratom, neviem ako by to dopadlo .Či by to otec prijal-neprijal neviem. Ja si myslím, že sa nechcel stretnúť, keďže za tie roky to neurobil a mohol, lebo už keď boli v telke vedel, že to jeho brat,“ dodal Richard Štec.
Návrat blízkych očakávajú stovky rodín
Stovky rodín na Slovensku stále čakajú na návrat blízkeho, o ktorom nemajú žiadne správy. S viacerými sme hovorili, podeliť sa o svoj príbeh pred kamerou však nechceli. Zhodujú sa v kritike polície, ktorá pri hľadaní stratených osôb nevyužíva rovnaké postupy, ako pri pátraní po osobách, ktoré spáchali trestný čin.
Za všetkých situáciu opísal Ľuboš Ondejka z Rusoviec, ktorý stále čaká na návrat manželky.„Nám Naďka veľmi chýba a mne to nestačí, bol by som rád keby sa ten systém trošku zmenil,“ uviedol.
Naďa v jedno januárové popoludnie v roku 2019 odišla z domu sa už sa nevrátila. Zmizla bez stopy, bez dokladov, bez správy na rozlúčku. Ostali po nej tri maloleté deti.
„V tej veci sa nič nepohlo, už je to 5,5 roka skoro. Doteraz žiaden posun nenastal. Polícia čaká asi kým sa nenájde, alebo kým sa objaví. Je nahodená v nejakých pátracích systémoch, aj európskych, ale neviem ako to funguje. Lebo ona nemá žiadnu legitimáciu, neviem ako sa preukáže. Keď si pozriete krajské riaditeľstvá, dáte si tam pátranie po nezvestných osobách, posledné údaje sú tam z roku 2012,“ skonštatoval Ľuboš Ondejka.
„Pri oznámení nezvestnosti sa vyhlasuje národné pátranie a zároveň aj medzinárodné pátranie prostredníctvom schengenského informačného systému,“ vysvetlil tajný policajný pátrač.
Prekážky v zákone a kapacitách
„Z jednej strany je tu zákon, ktorý hovorí, že polícia nemôže pátrať po osobe, ktoré nespáchala žiadny trestný čin. Oni ju len vlastne nahodili do systému a overovali nejaké podnety, ktoré som im dal ja, nič viac neurobili,“ vysvetlil manžel nezvestnej.
„Prvé dni po vzniku nezvestnosti sú vždy najpodstatnejšie. Avšak z kapacitných dôvodov je reálne nemožné, aby sa policajti zaradení na úseku pátrania venovali iba jednému prípadu intenzívne, keďže osôb na pátraní dennodenne pribúda. Pátranie po osobách je realizované každým policajtom, nie iba tým, ktorý je zaradený na úseku pátrania,“ priblížil policajný pátrač.
„Mne pomohla najviac slovenská pátracia služba, ktorá hneď pátrala so mnou. Polícia nastúpila až tretí deň. Z červeného kríža mi prišli pomôcť, ľudia z Rusoviec, plus kamaráti, známi rodina,“ uviedol Ľuboš Ondrejka.
„Čas je náš najväčší nepriateľ . Potrebujeme ísť a vykonávať to pátranie čo v najkratšom čase. Každá sekunda je dôležitá,“ podotkol Bruno Hauer.
„Polícia spolupracuje aj s občianskymi združeniami, hlavne pri pátracích akciách, kde je potrebné väčšie množstvo ľudí za účelom pre pátrania širšieho priestoru,“ povedal pátrač.
Chýbajúce vybavenie
Keď manžel nezvestnej žiadal nasadenie dronov, polícia mu povedala, že také vybavenie nemá. Musel nájsť človeka, ktorý spolu s ním a s dronmi prečesával pobrežie Dunaja.
„Drony ako som spomínal, sú neoddeliteľnou súčasťou nášho tímu a aktuálne teda využívame dva s termo-kamerou, ktoré veľmi rýchlo a efektívne vedia nájsť rôzne tepelné stopy. Máme podvodný dron, ktorý taktiež môže prehľadávať nejaké jazerá alebo stojaté vody. Veľmi užitoční sú aj psovodi čo s nami chodievajú,“ priblížil Bruno Hauer.
„Oni nestíhajú, ten počet je malý a oni sú zahltení spismi, čiže veľakrát tí okresní pátrači, ktorí nestíhajú sa kamarátskou formou obrátia na cieľových pátračov a požiadajú ich o pomoc. Takýmto spôsob si tam kde zlyháva systém, si začnú pomáhať,“ uviedol bývalí kriminalista.
Presné počty policajtov nasadených na pátrania prezídium nezverejňuje. Majú na to dôvody taktické aj bezpečnostné.
„Ale môžeme povedať, že na pátraní sa zúčastňujú všetci policajti pri plnení svojich úloh a príslušníci zaradení na úseku pátrania a spolupracujú aj s pátračmi z cieľového pátrania. Pokiaľ si to prípad vyžaduje, pokiaľ ide o osobu podozrivú zo spáchania závažného zločinu a podobne,“ pokračoval policajný hovorca.
„Pes vedel vypátrať danú osobu, ale oni ho dali až tretí deň, ale keď mu dáte niečo oňuchať, tak to vie len do nejakých 20 hodín. Veľa vecí sa tam zo strany polície pokazilo na začiatku,“ myslí si Ľuboš Ondrejka.
Reorganizácia polície
Podľa našich informácií plánuje ministerstvo vnútra cieľových pátračov, ktorí dnes patria pod policajné prezídium, presunúť na jednotlivé okresy. Namiesto celoslovenského pôsobenia by sa tak cieľoví pátrači sústreďovali na pátranie v oveľa menšom rozsahu.
„Bližšie informácie k reorganizácii aktuálne nie je možné uviesť. Cieľom reorganizácie je efektívne využitie síl a prostriedkov čo má za následok lepšiu bezpečnosť občanov,“ uviedol Roman Hájek.
„Boli prehľadávané aj kamerové záznamy . Najprv bolo povedané, že na tých kamerových záznamoch nič nie je, že sú nekvalitné. Nakoniec sa tam potom našlo, že ona bola videná na tej kamere v poobedňajších hodinách okolo tretej. Čiže už sa vedelo aspoň čas, že okolo tretej bola v dome. To sa zistilo až časom na nejaké moje naliehanie. Ja som sa na tieto kamerové záznamy nemohol ani pozrieť, mne to nebolo dovolené pre GDPR,“ vysvetlil manžel nezvestnej.
„Tam treba si uvedomiť, že ten zákon o ochrane osobných údajov, nechráni len tú dotknutú osobu. Napríklad, manželka je v tomto prípade neprítomná a manželovi to odmietajú dať, lebo tam sú aj iné osoby. Viete, že ten zákon o GDPR alebo zákon o ochrane osobných údajov hovorí, že ten subjekt musí zabezpečiť ochranu aj iných osôb,“ vysvetlil profesor Právnickej fakulty UK Jozef Čentéš.
Volanie po zmene
„Myslím si, že by sa to malo zmeniť, že rodinní príslušníci by mali mať prístup aj k týmto informáciám, aj k pátraniu. Aj čo sa vlastne všetko robí a toto nie je sprístupnené. Oni to povedali akoby odišla slobodne, nikto ju nezobral ale tiež to nevieme dokázať,“ uviedol Ľuboš Ondrejka.
„Jedna vec je niečo si želať a niečo priať. Na druhej strane tu to zákon neumožňuje. Môžu dať návrhy, či už poslancom národnej rady alebo Európskeho parlamentu a ak si to osvoja, tak to môže byť na pôde Európskeho parlamentu predložené. Ale obávam sa, že ten vývoj ako keby smeroval iným smerom, že čo najmenej sprístupňovať osobné údaje o tretích osobách, chrániť ich a nezverejňovať ich,“ podotkol Jozef Čenteš.
Ľuboša Ondrejku polícia o stave pátrania neinformovala. Údaje získal len vďaka svojej vlastnej iniciatíve. „Snažil som sa zavolať pátračovi. Oni nemôžu nič robiť, skrátka, Je to nahodené v systéme,“ vysvetlil.
„Aj keď to nie je vidieť navonok, tak polícia sa snaží, a robí všetky možné úkony aké môže a musí,“ dodal Bruno Hauer.
Možnosti vyčerpal
Manžel nezvestnej konštatuje, že už všetky svoje možnosti vyčerpal, hľadal tam, kde sa dalo, napríklad medzi osobami bez domova či v kláštoroch.
„Som rozmýšľal, či ju mám nahlásiť, že niečo ukradla, aby ju konečne začali hľadať zakaždým. Keď sa tu v okolí našlo nejaké telo, naposledy v Čunove, volal som pátračovi, či náhodou niečo nevedia. Ale oni potom povedali, že to bolo telo nejakej staršej ženy,“ povedal Ľuboš Ondrejka.
„Rodina potrebuje mať odpovede a nech sú tie odpovede už pozitívne alebo negatívne. Ale vždycky lepšie pre tú rodinu mať tú odpoveď,“ dodal Bruno Hauer.
„Ja mám možnosti len také, že môžem ju vyhlásiť za mŕtvu, s čím stále sa neviem nejak vnútorne stotožniť . Ja stále dúfam, že sa objaví, síce neviem v akom psychickom stave, stále som sa sám s deťmi. Bol by som radšej keby sa našla,“ uzavrel manžel nezvestnej.
