Pripomíname si Svetový deň záchrany života. O tom, ako niekomu pomôcť v život ohrozujúcej situácii a aký je to pocit, sme sa rozprávali s predsedom Slovenskej resuscitačnej rady Jozefom Köpplom.
“Pri záchrane života by si ľudia mali uvedomiť, že máme hľadať spôsoby, ako to urobiť, nie dôvody, prečo to neurobiť. Raz to môžeme potrebovať my a vtedy by sme boli určite radšej, keby človek, ktorý ide okolo, hľadal spôsob, nie dôvod,“ povedal v relácii Interview :24 Köppl.
Svetový deň záchrany života je pôvodnou snahou zviditeľniť poskytovanie resuscitácie, záchrany života v bežnej populácii. “Zistilo sa, že každý rok sa zastaví srdce približne 360-tisícom Európanov. Keby dostali adekvátnu a rýchlu laickú pomoc, bolo by možné zachrániť 100-tisíc z nich,“ informoval Köppl.
Doplnil, že tento rok si na Slovensku vyžadovalo resuscitáciu zhruba deväťtisíc pacientov.
Dôvody, kedy dochádza k zastaveniu obehu a človek potrebuje záchranu a resuscitáciu, môžu byť podľa Köppla rôzne, no výsledok je stále rovnaký.
“V danom momente prestáva v organizme prúdiť okysličená krv a mozog, ktorý je hlavne citlivý na nedostatok kyslíka, začína postupne odumierať. Skorým zásahom a obnovením obehu sa snažíme o dodávku kyslíka do mozgu a tým predĺžiť čas, pokiaľ sme schopní zasiahnuť profesionálne,“ uviedol.
O úspechu rozhodujú viaceré okolnosti
Okolností, ktoré rozhodujú o úspešnosti a neúspešnosti zásahu je veľa. V drvivej väčšine prípadov je výsledok resuscitácie nepriaznivý. Čo je podľa predsedu Slovenskej resuscitačnej rady spôsobené tým, že pomoc príde neskoro.
“Keď sa niečo stane, najbližšie sú ľudia, ktorí sú laici. Keby začali hneď pomáhať, predlžujú čas, kedy je schopný organizmus tolerovať zastavenie obehu dovtedy, kým prídu profesionáli. Ak na začiatku stratíte päť minút, už môžete robiť čokoľvek. Aj technologicky najvyspelejšia pomoc môže bude neúčinná. Mozog má limit, kedy je schopný tolerovať nedostatok kyslíka a ten končí niekde na hranici piatich minút,“ vysvetlil Köppl.
Je zložité odhadnúť, koľko ľudí by malo byť schopných prvú pomoc poskytnúť. Na Slovensku by to mal byť podľa Köppla každý vodič.
“Možno ani tak nejde o to, koľkí to vedia, ale ide o to, koľkí sú ochotní. Štatisticky platí, že asi 20 percent Slovákov je ochotných niekoho resuscitovať. Ostatní väčšinou nechcú preto, že ho nepoznajú, cítia sa ohrození, nevedia, čo by robili, boja sa, že tomu dotyčnému ublížia,“ skonštatoval.
Predseda Slovenskej resuscitačnej rady ubezpečil, že človeku, ktorému zlyhalo srdce a umiera, sa ešte viac uškodiť nedá.
“Čokoľvek, čo urobíte, je len v jeho prospech a môže mu zachrániť život. Ak neviete, čo máte robiť, zavolajte na číslo 155. Sú tam profesionálne trénovaní dispečeri, ktorí vám poskytnú všetky potrebné informácie, dokonca vás cez telefón budú navigovať,“ pripomenul.
