Svet si v pondelok (11. 11.) pripomína koniec prvej svetovej vojny, ktorý je tiež známy ako Deň vojnových veteránov. Symbolom tohto dňa sú červené maky, ktoré sa pripínajú ako spomienka na padlých vojakov a preliatu krv.
Koniec prvej svetovej vojny sa na našom území prelína aj s udalosťami vzniku prvej Československej republiky. “Práve toto obdobie vytvorilo priestor na vznik, zakladanie a budovanie základných národných inštitúcií ako napríklad Slovenské národné divadlo. Je to jeden z najdôležitejších momentov na fungovanie nás, ako národa a pripomíname si ho veľmi málo,“ pripomenula riaditeľka Post Bellum Sandra Polovková.
Podľa Polovkovej sa udalostiam 20. storočia venujeme veľmi málo aj vo vzdelávacom systéme. “Počet hodín dejepisu je veľmi znížený. K udalostiam z 20. storočia, ktoré sa nás bytostne týkajú, sa študenti a študentky takmer nedostávajú. Je dôležité vytvárať verejný priestor čo v najširšej možnej podobe, rozprávať o faktoch, aby sme nepodliehali dezinformáciám, ktoré dnes zapĺňajú digitálny priestor,“ skonštatovala.
Skutočné príbehy
V organizácii Post Bellum sa zameriavajú na obdobie nedemokratických režimov na území Slovenska prostredníctvom skutočných príbehov. “Je dôležité hovoriť o faktoch. Sociálnymi sieťami sa množstvo faktov skresľuje, popiera a prekrúca. Používame najhodnovernejší nástroj, ktorým sú skutočné príbehy ľudí, ktorí prežili udalosti, boli zapojení v bojoch,“ uviedla Polovková.
“Veteránov prvej svetovej vojny už dnes nemáme šancu stretávať a ak sa rozprávame o druhej svetovej vojne, tak je to už taktiež veľmi nízky počet ľudí. Spoločnú charakterovú črtu, ktorú majú, je ochota rozprávať svoj príbeh veľmi osobne. To, že sa tí ľudia rozhodnú rozprávať a zachovať príbeh pre ďalšie generácie nie je úplne bežné. Ako náhle sa k tomu dostaneme, je to vzácne,“ dodala Polovková.
Straty na ľudských životoch, ktoré si vojna vyžiadala, nemali dovtedy v dejinách ľudstva obdobu. Zo 65 miliónov vojakov mobilizovaných všetkými bojujúcimi štátmi, zahynulo osem miliónov a ďalších 21 miliónov bolo zranených alebo doživotne zmrzačených. Z územia dnešnej Slovenskej republiky mobilizovali do rakúsko-uhorskej armády približne 400-tisíc vojakov, z ktorých sa takmer 70-tisíc domov už nikdy nevrátilo.
