Herec, komik, spevák, autor a výnimočná osobnosť slovenskej kultúry. Milan Lasica, ktorý umrel v nedeľu (18. 7.) večer vo veku 81 rokov, sa nezameniteľným spôsobom zapísal do životov mnohých generácií. Umelecky aktívny bol totiž viac ako 60 rokov.
Na Lasicovo úmrtie okamžite reagovali osobnosti zo všetkých oblastí spoločnosti.
Nerozluční L+S
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene, odkiaľ sa Lasicovci krátko po jeho narodení presťahovali do Bratislavy. Tam prežil väčšinu svojho života.
V Bratislave vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Ešte počas štúdia začal vystupovať s Júliusom Satinským, s ktorým vytvorili komediálno-kabaretnú dvojicu.
Vo svojich vystúpeniach s humorom aj iróniou reagovali na dianie vo vtedajšom Československu, až dostali v roku 1970 od komunistického režimu zákaz umeleckej činnosti za odvážnu kritiku pomerov v krajine po okupácii z roku 1968. Zatvorené ostalo aj Divadlo na korze, v ktorom pôsobili.
Umelecký azyl dostala dvojica Lasica a Satinský v Brne v divadle Večerní Brno. Strávili v ňom dva roky, potom sa vrátili opäť do Bratislavy, kde sa stali členmi operety na Novej scéne.
Divadlo s Lasicovým podpisom
Od roku 1978 bol Lasica členom činohry Novej scény a od roku 1982 umeleckým šéfom novovzniknutého Štúdia S, kde sa neskôr stal aj riaditeľom.
Dvojica Lasica a Satinský dostala na doskách Štúdia S opäť šancu spolu vystupovať s programom, ktorý pôvodne vznikol ako televízna relácia Nikto nie je za dverami (1982). Táto televízna relácia mala aj ďalšie voľné pokračovania pod názvami Ktosi ja za dverami a Všetci sú za dverami.
V Štúdiu S uviedli Lasica so Satinským premiéry svojich najvýznamnejších hier Deň radosti (1986), Náš priateľ René (1991), ako aj výber zo starších dialógov Jubileum (1990). „Osudovo ovplyvnili podobu Štúdia S nezameniteľnou poetikou. V ich duchu sa repertoár divadla orientuje podnes na poetický humor, ktorý závažné postrehy a myšlienky viac naznačuje než hovorí na plné ústa a v druhom pláne necháva priestor i pre kvapku smútku a nostalgie,“ uvádza divadlo na svojej stránke.
V roku 1999 sa divadlo privatizovalo a zmenilo názov na Štúdio L+S, aby potvrdilo to, čím už i tak bolo dvadsať rokov známe.
Po smrti Júliusa Satinského v roku 2002 Lasica pokračoval v umeleckej činnosti najmä ako herec, spevák a dramatik. V roku 2010 napísal napríklad hru Na fašírky mi nesiahaj, ktorú venoval pamiatke svojich priateľov Satinského a Jara Filipa. Hru mal po boku Milana Kňažka odohrať aj budúci týždeň vo štvrtok (29. 7.). Žiaľ, diváci sa už ďalšej reprízy s Lasicom na scéne nedočkajú.
Bolo nás jedenásť
Lasica sa viacerým generáciám prihovoril aj ako textár. Na slovenskej hudobnej scéne sa vyníma album Bolo nás jedenásť, ktorý v roku 1981 nahrala autorská trojica Satinský, Filip a autor textov – Lasica.
Texty vznikli vďaka hudbe, ktorú vopred skomponoval Jaro Filip, tvrdil s pokorou a humorom jemu príznačným Lasica. Album zaznel prvýkrát naživo až o 26 rokov neskôr na hudobnom festivale Pohoda.
Lasica spolu s hudobníkmi, z ktorých mnohí boli o desiatky rokov mladší než on, predstavil vďaka festivalu tento výnimočný album ďalšej generácii, pre ktorú to bol podľa usporiadateľov „magický zážitok“. „Tá partia hudobníkov, ktorí stáli okolo mňa na pódiu, je nezabudnuteľná,“ spomínal Lasica na koncert v programe RTVS.
S albumom Bolo nás jedenásť absolvovala zostava, ktorá vznikla pre festivalové vystúpenie, viacero ďalších koncertov a na festival sa vrátila aj v roku 2019, kde piesne opäť uvádzal Lasica.
Spojený s RTVS
Milan Lasica sa ešte po boku Jula Satinského objavil aj vo viacerých filmoch. Diváci RTVS mohli Lasicu posledných päť rokov stretávať na Jednotke ako stáleho hosťa Eleny Vacvalovej v hudobno-zábavnej relácii „Zlaté časy“.
Prihováral sa tiež poslucháčom Rádia Slovensko, kde každý mesiac moderoval spolu s Pavlom Danišovičom zábavník Dvojbodky.
Pozrite si reportáž RTVS, ktorú pripravila Andrea Šuvadová:
V marci tohto roku bol Lasica aj hosťom Adely Vinczeovej v relácii „Trochu inak s Adelou“, kde hovoril aj o tom, aké ťažké boli časy covidu pre Štúdio L+S. „Už som zažil aj horšie veci, ako je pandémia. Nie je to nič, čo by sme mali zľahčovať, ale nemali by sme prepadávať zúfalstvu a predovšetkým by sme nemali podľahnúť panike. A na to je najlepší liek humor,“ odkázal divákom.
Umrel na svojej domovskej scéne
Maestro, ako ho mnohí umeleckí kolegovia oslovovali, zomrel po tom, ako odpadol počas záverečnej klaňačky na výročnom koncerte Bratislava Hot Serenaders a už sa ho nepodarilo oživiť. Krátko predtým dospieval poslednú pieseň koncertu Ja som optimista.
Koncertom si bratislavský orchester pripomínal 30. výročie svojej existencie a 20. výročie vydania albumu Ja som optimista, ktorý nahral spoločne s Milanom Lasicom a ktorý získal viacero hudobných ocenení.
Orchester pôsobil počas dvoch divadelných sezón na scéne bratislavského Štúdia L+S. Tu sa v nedeľu večer odohral aj Lasicov posledný koncert.
