Štrnástym miestom na olympijských hrách v Tokiu ukončil slovenský atlét Matej Tóth svoju nesmierne úspešnú športovú kariéru. Reprezentant SR v rýchlej chôdzi si získal srdcia fanúšikov stálou dobrou náladou a priam ikonickou skromnosťou a pokorou. V športe viackrát vystúpil na víťazný piedestál a dosiahol úspechy, ktoré ho zaraďujú medzi najlepších slovenských športovcov vôbec.
Posledné preteky
Tridsaťosemročný slovenský atlét avizoval, že skončí po týchto OH už v roku 2019. Potom však zasiahla svet pandémia koronavírusu, Medzinárodný olympijský výbor (MOV) presunul najväčší športový sviatok na leto 2021 a tak obhajca zlata z Ria de Janeiro 2016 zvažoval, či sa vôbec na hrách zúčastní.
Síce odloženie hier z celkového pohľadu privítal, no z osobného si spočiatku nevedel predstaviť, že by mal predĺžiť prípravu ešte o jeden rok. Nakoniec sa rozhodol pokračovať, na jeseň v Dudinciach (3:41:15 h) splnil s rezervou olympijský limit a do Tokia prišiel opäť ako obhajca zlata.
Na vôbec poslednej „päťdesiatke“ v olympijskej histórii sa dlho držal v popredí, ale kríza na 30 km ho odsunula z bojov o medaily. Fyzické sily sa postupne vytrácali a ovplyvnilo to aj jeho psychiku. Bojoval s tým, aby nerezignoval.
„Musel som sa vyrovnať s tým, že nebudem bojovať o medailu. Že mi odchádza pomerne početná skupina, ja keď som sa necítil zle, bola príliš silná. Musel som si zachovať koncentráciu a bojovať,“ povedal s tým, že hoci nie je spokojný, môže sa každému pozrieť do očí, lebo urobil maximum a preteky dokončil. Poháňala ho aj silná motivácia, keďže boli jeho posledné v kariére.
Priznal, že záverečné kilometre behu na trati v Sappore prežíval poriadne emocionálne. Bol dojatý a zažíval podobné pocity ako pri zisku zlata v Riu. „Emócie boli rovnako silné, akurát chýbala radosť z úspechu. Som hrdý na moju 26 rokov trvajúcu kariéru, no zároveň som rád, že je to už všetko za mnou,“ priznal podľa webu atletika.sk.
Kariérne začiatky
Matej Tóth odštartoval športovú kariéru ako 13-ročný, keď nastúpil do atletického klubu v Nitre a pod krídla si ho vzal tréner Peter Mečiar. Napriek tomu, že nemal ideálne fyzické parametre, vybral si chôdzu. Vynahradil to však tvrdou prácou, cieľavedomosťou a skromnosťou. Čoskoro sa stal majstrom SR a začal reprezentovať na medzinárodných podujatiach.
Na jeseň 2002 ho už v Dukle Banská Bystrica trénoval Juraj Benčík, ktorý trénoval aj olympijského víťaza na 20 km z OH 1988 v Soule Jozefa Pribilinca. Prvým väčším úspechom Tótha bolo 6. miesto na 20 km na ME 2006 v Göteborgu, po ktorom sa dostal do olympijského top tímu. V roku 2010 potom triumfoval na podujatí Svetového pohára v mexickej Chihuahue na 50 km.
To už mal na konte dva štarty na OH, oba ešte na 20 km. V Aténach obsadil 32. miesto, o štyri roky neskôr v Pekingu 26. Po tejto olympiáde sa rozhodol presedlať na „kráľovskú päťdesiatku“.
Zbierka úspechov
V roku 2013 prešiel pod krídla kouča Mateja Spišiaka, s ktorým spolupracuje až dodnes. Už v nasledujúcej sezóne, keď sa stal vicemajstrom Európy a o rok neskôr si vybojoval titul na majstrovstvách sveta v Pekingu, kde svojím famóznym výkonom zničil konkurenciu.
Na čelo sa dostal už po štyroch kilometroch, náskok stále zvyšoval a druhý Austrálčan Jared Tallent nakoniec zaostal v cieli o takmer dve minúty.
Rok pred hrami v Riu de Janeiro sa razom stal veľkým favoritom na triumf. V úvode olympijskej sezóny si však poranil holennú šľachu a musel dlhšie pauzovať. Uzdravil sa včas, do Ria prišiel už stopercentne pripravený a v životnej forme a po ďalšom skvelom výkone vystúpil na športový Olymp. Opäť pred Jaredom Tallentom.
V auguste 2018 pridal do zbierky ďalšie striebro na 50 km na ME v Berlíne. Svetový šampionát v Dauhe v extrémnych teplotách o rok neskôr nedokončil.
Čierna škvrna
Po zlate z Ria prišlo najhoršie obdobie Tóthovej kariéry. Pre nízku hladinu hemoglobínu vo vzorke z mája 2016 čelil obvineniam z porušenia antidopingových pravidiel a manipulácie s vlastnou krvou s využitím nedovolených metód.
Tótha tak čakalo náročné a dlhé dokazovanie svojej neviny, v rámci nej predostrel 250-stranový dokument s 25 prílohami od siedmich odborníkov v oblasti hematológie a metabolomiky zo šiestich krajín. Dlhý boj sa nakoniec skončil víťazstvom a olympijský víťaz svoje meno očistil a získal aj spomenuté striebro v roku 2018.
Čo bude teraz? Ešte nevie
Absolvent žurnalistiky na UKF v Nitre je už niekoľko rokov aktívny aj v športovej diplomacii. Od roku 2012 pôsobí v komisii športovcov SOŠV a od roku 2016 je jej predseda. Je zároveň člen výkonného výboru SOŠV i Slovenského atletického zväzu a v rokoch 2014 až 2017 pracoval ako člen komisie športovcov Svetovej atletiky.
Po konci kariéry stále nevie, čomu sa bude pracovne venovať. „Profesijne ešte neviem, ale určite viem, že chcem byť teraz čo najviac s mojimi tromi babami – manželkou Lenkou a dcérkami Emmkou a Ninkou. Na to sa naozaj neskutočne teším,“ vyslovil.
V Tokiu si chce ešte užiť atmosféru v olympijskej dedine. „Ktovie, možno ešte spravím nejakú výzvu – vytiahnem šéftrénera Maťa Pupiša, prehovorím aj Mira Úradníka a dáme si nejakú exhibičnú chôdzu. Samozrejme, len ak budem v poriadku, lebo v tejto chvíli sám seba nedonútim ani na ľahkú prechádzku,“ skonštatoval.
Päťdesiatkilometrová trať mala v Japonsku svoju olympijskú derniéru. O tri roky na OH 2024 v Paríži sa už bude pretekať len na 35 km trati. „Keď budem sledovať chôdzu na ďalšej olympiáde v Paríži, možno budem nad tým nostalgicky premýšľať. V tom zmysle, že si nebudem môcť porovnať časy, lebo vždy zaujímavé porovnávať si generácie, ktoré pretekajú s tou mojou,“ priznal Tóth v rozhovore pre Športžurnál na Rádiu Slovensko.
