Začínala ako divadelná herečka v Žiline, neskôr prijala ponuku účinkovať v bratislavskej Tatra revue a spevácky talent predviedla aj v pražských divadlách Rokoko a Semafor. Presadila sa aj pred filmovou kamerou, ale vďaka svojmu nezameniteľnému speváckemu prejavu sa stala na oboch brehoch rieky Moravy kráľovnou šansónu.
Reč je o už zosnulej speváčke Hane Hegerovej, ktorej piesne ako Levandulová, Čerešne, Lásko prokletá či Vana plná fialek sa stali federálnymi hitmi. Od narodenia „českej Edith Piaf“, uplynulo v stredu (20. 10.) 90 rokov.
Dve možnosti po maturite
„Po maturite som pracovala v ťažkom priemysle, ale akosi som tam s mojím temperamentom nemohla vydržať za písacím stolom. Chcela som sa odtiaľ dostať, čo bolo v tých rokoch veľmi ťažké. Mala som dve možnosti – buď sa vydať, alebo dostať sa na nejakú školu. Radšej som zvolila druhú alternatívu,“ hovorila Hegerová v archívnom rozhovore pre Slovenský rozhlas, pripomenulo Rádio Devín.
Spresnila, že si poslala prihlášku na štyri zdravotnícke odbory a jeden divadelný. Napokon sa rozhodla pre divadlo.
Ako čerstvú absolventku a začínajúcu divadelnú herečku ju v roku 1954 obsadil režisér Jiří Krejčík do hlavnej úlohy vo filme Frona. V 50. rokoch minulého storočia účinkovala aj v snímkach Previerky lásky (1956) režiséra Jozefa Medveďa alebo Tam na konečné (1957), pod ktorú sa podpísala dvojica Ján Kadár a Elmar Klos.
Nemala ambície stať sa speváčkou
Podľa Hegerovej sa to, že vie spievať, zistilo náhodou. Film Frona sa dostal na festival do Karlových Varov a pri oslave jeho premietania sa dala v podniku do reči s huslistom orchestra. Po roku sa s ním stretla v Žiline, kde sa orchester lúčil a provokoval ju piesňami, ktoré vedeli, že vie zaspievať.
„Prišiel ku mne pán Miroslav Matušík a spýtal sa ma, či by som ich nechcela nahrať. Povedala som, že prečo nie. Za pol roka som v Bratislave prijala ponuku, ktorá mi vyniesla ponuku v Tatra revue,“ spomínala Hegerová.
Prakticky hneď sa o nej začalo písať ako o šansoniérke európskych rozmerov. „Ja som sa veľmi smiala, pretože som spievala bez ambícií stať sa speváčkou,“ dodala.
Aj napriek stálemu miestu v divadle Petra Jilemnického prijala ponuku hudobného skladateľa Juraj Berczelera účinkovať počas divadelných prázdnin v bratislavskej Tatra revue. Do Žiliny sa už nevrátila, odišla do Prahy, kde ju v roku 1958 prijali do práve založeného divadla Rokoko.
Prirovnania k Piaf a väzenie
To v roku 1961 vymenila za Semafor, kde účinkovala vo všetkých hudobných inscenáciách. Úspešný bol aj jej spoločný recitál s Miroslavom Horníčkom pod názvom H & H ’65, ktorý režíroval Ján Roháč.
Ďalšiu hlavnú filmovú úlohu po boku Rudolfa Hrušínského stvárnila v dráme Naděje (1963) režiséra Karla Kachyňu. V tom istom roku sa objavila aj v snímke Konkurs Miloša Formana a o rok neskôr účinkovala v legendárnom hudobnom filme Jána Roháča a Vladimíra Svitáčka Kdyby tisíc klarinetů.
V roku 1966 odišla zo Semaforu a rozhodla sa pre sólovú spevácku kariéru. Jedným z jej hitov z tohto obdobia bola pieseň Milord s českým textom Pavla Koptu. Spievať túto pieseň ju pri návšteve Prahy počul riaditeľ parížskej Olympie, ktorý neskoršie zorganizoval jej pobyt a vystúpenia v Paríži.
Dva roky účinkovala v Olympii, stály angažmán získala však aj v Nemecku a vo Švajčiarsku. Nemecké a francúzske denníky ju nazvali „českou Piaf“.
Prvú LP platňu s názvom Hana Hegerová vydala v roku 1967, po nej nasledovali úspešné platne ako Recitál (1971), Recitál 2 (1974) a Lásko prokletá (1977).
Hegerovej spevácku kariéru prerušil pobyt vo väzení. Začiatkom 80. rokov skončila na šesť mesiacov za mrežami pre údajnú spreneveru jedného milióna korún, ktorý sa omylom ocitol na jej účte.
Podľa dobových dokumentov patrili peniaze Karlovi Gottovi a chybou účtovníčky sa dostali k Hegerovej. Dodnes sa však polemizuje, či nešlo o provokáciu Štátnej bezpečnosti, pretože speváčka patrila ku kritikom komunistického režimu.
Návrat na pódiá a viaceré ocenenia
Na koncertné pódiá sa vrátila v roku 1983 a o štyri roky neskôr vydala legendárny album Potměšilý host. Obsahuje aj hit Levandulová, ktorý Hegerová naspievala s autorom piesne Petrom Hapkom. Posledný štúdiový album Mlýnské kolo v srdci mém nahrala v roku 2010. Nahrávka sa stala jedným z najpredávanejších českých albumov vydaných v novom miléniu.
V priebehu takmer 50-ročnej kariéry získala päť Zlatých a štyri Platinové platne Supraphonu. V roku 1974 jej Francúzska akadémia udelila titul Chevalier del’Ordrepourle Méritedel Education Artistique, teda rytier Rádu za zásluhy o umelecké vzdelávanie. Akadémia populárnej hudby ju v roku 2000 uviedla do Siene slávy. V roku 2002 dostala od prezidenta Václava Havla medailu Za zásluhy.
Diamantovú platňu Supraphonu za 1 500 800 predaných zvukových nosičov získala v roku 2011. V apríli 2013 ju povýšili na komandéra francúzskeho Rádu za zásluhy.
V roku 2016 udelil vtedajší slovenský prezident Andrej Kiska Hegerovej štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. V októbri 2014 zase dostala od českého prezidenta Miloša Zemana Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy. Stala sa tiež prvou ženou, ktorej udelili v roku 2021 štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana in memoriam.
Legendárna speváčka Hana Hegerová zomrela 23. marca 2021 v Prahe vo veku 89 rokov. Pri príležitosti nedožitých 90. narodenín vydal Supraphon pod názvom Merci! kolekciu francúzskych šansónov v jej neopakovateľnom podaní.
