Bosna a Hercegovina sa na prelome februára a marca 1992 vydala po Chorvátsku, Slovinsku a Macedónsku ako štvrtá republika bývalej Juhoslávie na cestu k nezávislosti. Tá však vôbec nebola ľahká.
Vzhľadom na náboženskú a národnú rozmanitosť sa Bosna a Hercegovina nazýva aj „babylonom Európy“.
Srbi, ktorí tvorili zhruba tretinu obyvateľov krajiny, totiž preferovali skôr zotrvanie v juhoslovanskej federácii. Drvivá väčšina z nich tak bojkotovala referendum o vyhlásení nezávislosti.
Dvojdňového hlasovania na prelome februára a marca 1992 sa preto zúčastnilo len necelých 64 percent voličov. Z nich sa 99,7 percenta vyslovilo za samostatnosť Bosny.
Priebeh i výsledky referenda len potvrdili rozdelenie krajiny podľa národnostného kľúča. Referendum, napriek nesúhlasu predstaviteľov bosnianskych Srbov, viedlo k vyhláseniu nezávislosti 5. apríla 1992.
Vzrastajúce etnické napätie
Prvým dôkazom vzrastajúceho etnického napätia boli už voľby do bosnianskeho parlamentu v novembri 1990, prvé slobodné hlasovanie v histórii Bosny.
Už vtedy drvivá väčšina voličov dala svoj hlas národne zameraným stranám – bosnianskej Strane demokratickej akcie, Demokratickej strany Srbska a bosnianskej odnoži Chorvátskeho demokratického spoločenstva (HDZ, ktorá v tom čase ovládla politiku aj v susednom Chorvátsku).
Súčasne s vyhlásením nezávislosti potom vypukol konflikt, ktorého korene je nutné hľadať hlbšie v minulosti. Napríklad počas druhej svetovej vojny, keď sa hornatá Bosna ovládaná Chorvátskom stala dejiskom ťažkých bojov.
A tiež masakrov, ktoré v mnohých prípadoch nemali na svedomí Nemci, ale ich miestni spojenci. Počas vlády komunistickej strany sa ale o vinníkoch skôr mlčalo a historická nevraživosť zostávala skrytá.
Na povrch vyplávala začiatkom 90. rokov, keď po rozpade sovietskej ríše začala erodovať aj juhoslovanská federácia.
Drobné potýčky prerástli do občianskej vojny
Po krátkych bojoch v Slovinsku a vojne v Chorvátsku sa v roku 1992 konflikt presunul práve do Bosny. Drobné potýčky čoskoro prerástli do občianskej vojny.
V nej mali dlho navrch Srbi, ktorým na samom začiatku konfliktu pomáhali jednotky Juhoslovanskej ľudovej armády.
Pomoc ale neskončila ani vtedy, keď federálne vojsko v máji 1992 odišlo do zvyšnej Juhoslávie. Bosnianskym Srbom totiž zanechalo na mieste výzbroj.
Tí postupne ovládli dve tretiny krajiny a do kariet im hrali aj rozbroje medzi doterajšími spojencami, teda Bosniakmi a Chorvátmi, ktoré ukončila až dohoda podpísaná v marci 1994.
Masaker v Srebrenici
Cestu k rokovaniam o mieri ale otvorili len vojenské zásahy proti srbským silám, vyvolané masakrami civilistov, vrátane povraždenia zhruba 8 000 moslimských mužov v Srebrenici v lete 1995.
Karty zamiešala aj letná ofenzíva chorvátskej armády proti Republike srbskej, neuznanému štátu tamojších Srbov.
K rokovaciemu stolu bosnianskosrbskí predstavitelia zasadli až po tom, čo lietadlá Severoatlantickej aliancie počas augusta a septembra zaútočili na ich radarové stanice a komunikačné zariadenia po celej Bosne. Dohoda o prímerí bola podpísaná v októbri 1995.
Výsledkom diplomatickej ofenzívy medzinárodného spoločenstva, najmä amerického vyjednávača Richarda Holbrooka, bolo nielen 60-dňové prímerie, ale aj skutočný koniec vojny, ktorá krajinu sužovala viac ako tri roky a ktorá si vyžiadala viac ako 100 000 životov a státisíce ľudí vyhnaných z domovov.
Na základe dohôd, uzavretých v novembri 1995 v americkom Daytone, Bosna získala tiež nové politické usporiadanie. Rozdelenie na moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny (51 percent územia) a Republiku srbskú (49 percent územia), nad ktorými stoja len slabé ústredné orgány a vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva, platí aj dnes.
Malo ísť o dočasné riešenie
Administratívne rozdelenie Bosny a Hercegoviny, ktoré do veľkej miery kopírovalo výsledky vojnových operácií, pritom mnoho ľudí vnímalo ako dočasné riešenie.
Po štvrťstoročí sa ale ukázalo, že priepasti medzi jednotlivými národmi nielenže nezmizli, ale niekedy sa dokonca ešte posilnili. Napríklad do bývalého domova, ktorý sa ocitol na území inej entity, sa vrátil len málokto.
V poslednom čase sa čoraz hlasnejšie ozývajú, a to najmä zo srbskej strany, hlasy, ktoré považujú Bosnu a Hercegovinu za mŕtvy štát.
Krajina, kedysi vnímaná ako príklad pokojného spolužitia troch rôznych národov a náboženstva, v súčasnosti čelí nielen etnickému napätiu, ale aj hospodárskym ťažkostiam, vysokou nezamestnanosťou a všeobecnou stratou ilúzií.
To všetko sprevádza veľký úbytok obyvateľstva, ktorý sa začal už počas vojny. Kým v roku 1991 žilo v Bosne a Hercegovine zhruba 4,4 milióna obyvateľov, sčítanie z roku 2013 – prvé povojnové – dospelo k číslu 3,5 milióna obyvateľov. Reálne žije v krajine ešte menej ľudí.
