Hliník sa na území Slovenska začal vyrábať po druhej svetovej vojne v Žiari nad Hronom. Podnik, ktorý sa od roku 1954 volal Závod Slovenského národného povstania, spustil svoju výrobu rok predtým.
Pri pomyslení na výrobu hliníka sa však mnohým ľuďom z okolia vynára ekologická katastrofa, ktorá vymazala z mapy obec Horné Opatovce.
Obec založili v roku 1075 a svojho času bola jednou z najväčších v Žiarskej doline. Pred rozmachom priemyslu žila v duchu poľovníctva a poľnohospodárskej činnosti.
Životy tunajších občanov ovplyvnilo viacero historických udalostí. Obec bola častým terčom lúpežných nájazdov šášovských kastelánov a neskôr tureckých vpádov.
V 17. a 18. storočí ju drancovali povstalecké a cisárske vojská. Bola miestom vzniku viacerých požiarov a do veľkej miery ju ovplyvnili prvá i druhá svetová vojna.
Začiatkom industrializácie, ktorá zasiahla viaceré regióny Slovenska, sa však pomaly začal písať koniec tejto dediny. Vtedajšia slovenská vláda totiž v blízkosti obce schválila výstavbu Závodu Slovenského národného povstania, teda továrne na výrobu a spracovanie hliníka.
Obyvatelia sa spočiatku potešili novým pracovným príležitostiam. Aj napriek tomu, že sa stavať začalo bez akéhokoľvek súhlasu dotknutých ľudí. Pozemky štát vyvlastnil a začal stavať. Závod mal strategickú polohu, bauxit na spracovanie sa dovážal z Maďarska.
No v priebehu rokov radosť vystriedalo zdesenie. Okrem pracovných miest sa smerom k obci vo vzduchu niesli aj škodlivé látky. Splodiny obsahovali polycyklické uhľovodíky, fluorovodík, arzén, ortuť či popolček a mnoho iných.
Uhynuli včely, chorľaveli deti
Ekologická katastrofa, ktorú mnohí nadnesene označujú za slovenský Černobyľ, sa však začala odkrývať veľmi pomaly. Na to, čo sa dialo, si z rozprávania rodičov pamätá aj Mária Kadlecová z Občianskeho združenia Horné Opatovce.
„Čohokoľvek sme sa dotkli, všetko bolo čierne,“ povedala pani Mária. Spomína si aj na to, že deti sa zvonku vracali špinavé a ufúľané. Čerstvo umyté okná na domoch boli na druhý deň špinavé.
„Čím viac ich umývali, tým to bolo horšie. Chemická zložka, ktorá sa nachádzala v exhalátoch, rozleptávala sklo,“ vysvetlila pre spravodajský web RTVS. Svoju mamu nikdy nevidela vešať bielizeň vonku, ale len vo vnútri na povale, kam sa splodiny podľa jej slov aj tak dostali. Aj novonapadaný sneh vraj niekoľko hodín nato očernel.
Že niečo nebolo naozaj v poriadku, ukázal až fakt, že postupne začali v dedine z neznámych príčin umierať včely. Najprv si to nespájali s hlinikárňou, no keď im začali umierať aj nové včelstvá, začali niečo tušiť.
Chorľavel im tiež dobytok. „Ráno vyhnali na pašu kravy. Večer museli ísť po ne na vozoch, lebo sa nevedeli postaviť na nohy,“ hovorí pani Mária. Postupne chradli aj stromy. Rodáčka spomínala veľkú hrušku, ktorá odrazu prestala rodiť a nakoniec vyschla.
Následne sa začal zhoršovať zdravotný stav ľudí z obce a deti boli čoraz chorľavejšie. Krivili sa im chrbtice, zuby sa im častejšie kazili. Situácia bola neúnosná, a tak sa koncom 50. rokov miestna samospráva rozhodla, že obec musia vysťahovať.
Likvidácia a sťahovanie
Vláda Československej socialistickej republiky sa v roku 1960 uzniesla na likvidácii obci k 31. júlu 1969. A tak sa začalo postupné vysťahovanie. V tom čase žilo v obci 1 380 ľudí v 228 domoch.
Sťahovanie obyvateľov obce trvalo takmer 10 rokov. Dedinčania hľadali útočisko najmä v neďalekom Žiari nad Hronom a Hliníku nad Hronom, kde im štát zabezpečil náhradné bývanie. Sťahovali sa však napríklad aj do Bratislavy či Košíc.
Na sťahovanie z rodnej obce si pamätá i pani Mária, ktorá v tom čase mala asi 10 rokov. „Ako deti sme sa tešili, že sa prevezieme na nákladiaku. Ani nám nedošlo, že sa už nevrátime,“ vraví.
Staršia generácia to brala ťažko, mnohí sa s tým nezmierili a napokon umreli. Mnohé rodinné a priateľské putá sa popretŕhali.
Posledná spomienka
Dnes obec pripomínajú už len Kostol sv. Vavrinca, cintorín vedľa štátnej cesty, schátraná budova školy či pamätník. Rodáci vytvoril aj vernú maketu obce Horné Opatovce. Sami sa v obci stretávajú tak trikrát do roka.
Kostol je národnou kultúrnou pamiatkou a starajú sa oň dobrovoľníci z OZ Horné Opatovce, teda často práve rodáci z obce. S pomocou dotácie od ministerstva kultúry sa im podarilo vymeniť celú strechu veže aj s krovom. Vykonali tiež ďalšie úpravy exteriéru a interiéru kostola.
Opraviť však treba celú strechu hlavnej lode, pretože do nej zateká, olupuje sa omietka a inak sa znehodnocuje. „Ak to neurobíme my, po nás to už nikto neurobí. Bojím sa, že kostol, to jediné, čo nám ostalo, sa neudrží,“ vysvetľuje pani Mária.
Ako by toho nebolo málo, čo Hornoopatovčania museli zažiť, tak ďalším tŕňom v oku je skládka odpadu, ktorá vznikla priamo v obci a šíri sa z nej nepríjemný zápach. „Je to hrozné, keď vám rodnú dedinu zasypú odpadom z celého Slovenska,“ uzatvára pani Mária.
