Umelkyňa Mária Kráľovičová patrí k žijúcim legendám slovenskej divadelnej a filmovej scény. Jej nevyčerpateľná energia a láska k svojmu povolaniu sa prejavila v desiatkach stvárnených postáv či už lyrického, dramatického, tragického alebo komického charakteru.
Mária Kráľovičová sa narodila 7. júna 1927 v obci Čáry na Záhorí. Po absolvovaní meštianky začala pracovať ako holička, neskôr sa zamestnala v obchode s odevmi.
Ako osemnásťročná uspela na hereckom konkurze. V auguste 1945 prišla do Komorného divadla v Martine. V centre slovenskej kultúry a vzdelanosti rástla nielen herecky, ale i osobnostne, a to najmä vďaka kontaktu s režisérmi, spisovateľmi, básnikmi či maliarmi.
Po dvoch rokoch martinského pôsobenia presídlila do Bratislavy, kde v rokoch 1947–1950 študovala herectvo na Štátnom konzervatóriu. Kráľovičovej pedagógom bol jeden z jej budúcich profilujúcich režisérov Jozef Budský.
Členka Činohry SND
V roku 1948 sa Mária Kráľovičová stala členkou Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Na javisku SND začínala v úlohách živelných a hravých naiviek, akými boli napríklad Agnesa v Molierovej Škole žien (1948) alebo Zuzanka z Figarovej svadby (1949).
Zapôsobila však aj v postavách, ktoré charakterizovala lyrika, krehkosť, ale i ženskosť. Ku Kráľovičovej životným kreáciám patrí zdramatizovaná Sládkovičova Marína (1948).
Javiskovú kompozíciu Jozefa Budského svojho času označovali za inscenáciu storočia. Hru neskôr zakázali, no ľudia ju spoznávali vďaka gramoplatniam či recitačným koncertom, a to nielen vo vtedajšom Československu.
Nezabudnuteľné výkony predviedla herečka napríklad v inscenáciách Hamlet (1950), Rómeo a Júlia (1957), Veselé panie z Windsoru (1958, 1963), Zostupujúci Orfeus (1969), Útrapy z rozumu (1989), Ženský zákon (1996) alebo S mamou (2007).
Úspechy v televízii
Je prvou slovenskou televíznou herečkou, v roku 1957 ju režisér Ján Roháč obsadil do inscenácie Do videnia, Lucienne!, ktorá začala sériu legendárnych televíznych pondelkov. „Nevedeli sme, čo všetko to obsahuje, a bolo to úžasné,“ uviedla herečka pre Rádio Slovensko.
Televízia poskytla Márii Kráľovičovej množstvo ďalších hereckých príležitostí. Okrem iným si zahrala v snímkach Cid (1973), Buddenbrookovci (1974), Americká tragédia (1976), Louis Pasteur (1977), Višňový sad (1979) alebo Tiene v raji (1986). Na filmovom plátne debutovala postavou Uľky Bujnovej v Bielikovom filme Priehrada (1950).
Neskôr sa predviedla v detektívke Petra Solana Muž, ktorý sa nevrátil (1959), v kultovej komédii Skalní v ofsajde (1960). Tiež v psychologickej dráme Ivanov (1963) alebo v dráme Veľké šťastie (2006). Mária Kráľovičová vynikla tiež ako recitátorka, slovenskú poéziu prezentovala v recitáloch na troch kontinentoch.
Získala viacero ocenení
Herečka je nositeľkou štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2002) a držiteľkou ocenenia Kvet Tálie (2004). V roku 2006 ju v rámci odovzdávania ocenenia Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) uviedli do Siene slávy. V októbri 2007 udelili umelkyni za jej celoživotné herecké dielo Cenu Jozefa Kronera.
Je tiež laureátkou Krištáľového krídla za rok 2007 v kategórii divadlo a film a ocenenia Identifikačný kód Slovenska tiež z roku 2007. Pamätnú dlaždicu na Filmovom chodníku slávy pred Mestským Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave jej odhalili v júni 2011.
V roku 2012 si prevzala Medailu prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry. V októbri 2014 dostala Cenu predsedu Národnej rady SR za výnimočný prínos v oblasti dramatického umenia.
