Anglický ranoromantický básnik Percy Bysshe Shelley sa narodil 4. augusta 1792. Jeho básne ovplyvnili spisy osvietenských filozofov či Veľkú francúzsku buržoáznu revolúciu. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria Odpútaný Prométheus, Óda na západný vietor, Kráľovná Mab, významná je i esej Obrana poézie.
Od jeho úmrtia v roku 1822 uplynulo v piatok (8. 7.) presne 200 rokov.
Jeho vášnivé hľadanie osobnej lásky a sociálna spravodlivosť sa postupne preniesli z otvorených činov do básní, ktoré patria medzi najväčšie v anglickom jazyku.
Lásku povyšoval nad bohatstvo
Shelley bol dedičom veľkého množstva majetkov, ktoré získal jeho starý otec Bysshe Shelley. Ako uvádza portál Britannica, vzdelával sa na akadémiách Syon House a v Etone, kde odolával fyzickému a duševnému šikanovaniu tým, že sa oddával imaginatívnemu úniku a literárnym žartom.
Už v rokoch 1810-1811 vydal dva gotické romány a dva zväzky veršov pre mládež. Na jeseň roku 1810 Shelley vstúpil na University College v Oxforde, ale vylúčili ho pre vydanie knihy Nevyhnutnosť ateizmu (1811).
Koncom augusta 1811 Shelley utiekol s Harriet Westbrookovou, mladšou dcérou majiteľa londýnskej krčmy. Tým, že sa s ňou oženil, nepodporil plány svojho starého otca a otca. Tí sa ho pokúšali vyhladovať, aby sa im podrobil, ale iba priviedli silnú mládež k tomu, aby sa vzbúrila proti zavedenému poriadku.
Začiatkom roku 1812 Shelley, Harriet a jej staršia sestra Eliza Westbrooková odišli do Dublinu. Tam Shelley šíril brožúry obhajujúce politické práva pre rímskych katolíkov, autonómiu pre Írsko a slobodomyseľné ideály.
Nedostatok peňazí napokon priviedol Shelleyho k úžerníkom v Londýne, kde v roku 1813 vydal svoju prvú veľkú báseň Kráľovná Mab – zmes deviatich spevov prázdnych veršov a lyrických taktov. Tá útočí na zlo minulosti a súčasnosti (obchod, vojna, jedenie mäsa, cirkev, monarchia a manželstvo), ale končí sa žiarivými nádejami pre ľudstvo, keď sa oslobodí od týchto nerestí.
Útek do Európy a tragická smrť
V júni 1813 im Harriet Shelley porodila dcéru Ianthe. O rok neskôr sa Shelley zamiloval do Mary Wollstonecraft Godwinovej, dcéry Williama Godwina. Navzdory jeho námietkam Shelley a Mary utiekli do Francúzska a vzali so sebou aj Máriinu nevlastnú sestru Claire Clairmontovú.
Po cestách cez Francúzsko, Švajčiarsko a Nemecko sa vrátili do Londýna, kde sa im Godwinovci a väčšina ostatných priateľov vyhýbali.
V roku 1816 publikoval dielo Alastor, alebo Duch samoty, báseň s prázdnym veršom, publikovaná s kratšími básňami, ktorá varuje idealistov (ako on sám), aby neopúšťali „sladkú ľudskú lásku“ a sociálne zlepšenie pre márnu honbu za mizivými snami.
Koncom roka sa Harriet Shelleyová utopila v jazere v Londýne, a tak sa Shelley a Mary vzali s požehnaním Godwinovcov. Ale rozhodnutie Chancery Court vyhlásilo Shelleyho za nespôsobilého vychovávať Iantheu a Charlesa (jeho deti po Harriet). Tých umiestnili do pestúnskej starostlivosti na jeho náklady.
V novembri 1817 vydané dielo Laon a Cythna stiahli pre obavy, že idealizovaný príbeh o pokojnej národnej revolúcii, krvavo potlačenej ligou kráľov a kňazov, porušuje zákony proti rúhavému urážaniu na cti. Po revíziách ju v roku 1818 znovu vydali ako Povstanie islamu.
Presun na Apeninský polostrov a básnický úspech
Pretože Shelleyho zdravie trpelo klimatickými podmienkami a jeho finančné záväzky prevyšovali jeho zdroje, Shelleyovci a Claire Clairmontová odišli do Talianska. Do Milána dorazili v apríli 1818 a pokračovali do Pisy a Livorna.
Dovtedy bola Shelleyho literárna kariéra politicky orientovaná. Ale v Taliansku, ďaleko od každodenného podráždenia britskej politiky, Shelley prehĺbil svoje chápanie umenia a literatúry.
Keďže nebol schopný pretvoriť svet tak, aby zodpovedal jeho vízii, sústredil sa na stelesnenie svojich ideálov vo svojich básňach. Neskôr, keď sa odcudzil od manželky Mary, zobrazil dokonca lásku v zmysle túžby, nie naplnenia.
Potom sa Shelley usadil v Ríme. Tam začal písať Promethea. Ten bol základným kameňom jeho básnických úspechov. Spolu s ním sa uverejnili niektoré z najlepších a najnádejnejších kratších básní vrátane Ódy na slobodu či Ódy na západný vietor.
Potopená loď
Shelley chcel privítať svojho priateľa Leigha Hunta, ktorý prišiel editovať periodikum s názvom Liberál. Utopil sa 8. júla 1822, keď sa loď potopila počas búrlivej spiatočnej plavby do Lerici.
Mary Shelleyová verne zbierala nepublikované spisy svojho zosnulého manžela a do roku 1840 s pomocou Hunta a iných šírila jeho slávu a väčšinu jeho spisov. Starostlivé štúdium Shelleyho publikácií a rukopisov objasnilo jeho hlboké učenie, jasné myslenie a jemné umenie.
Shelley bol vášnivým idealistom a dokonalým umelcom, ktorý pri rozvíjaní racionálnych tém v rámci tradičných poetických foriem dotiahol jazyk až na hranice svojich možností pri vyjadrovaní osobnej túžby aj sociálneho altruizmu.
