Generálny prokurátor Maroš Žilinka nepodá návrh na rozpustenie strany Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS). Strana je podľa neho príliš slabá na to, aby ohrozila demokraciu. Podľa politológa by sa však mala ĽSNS posudzovať opatrnejšie.
V apríli Najvyšší súd (NS) odsúdil Mariana Kotlebu (ĽSNS) v kauze kontroverzných šekov so sumou 1 488 eur podľa miernejšieho paragrafu než prvostupňový. Dostal podmienku za prejav sympatie k extrémizmu – no podľa senátu nešlo o propagáciu.
Prokurátor Tomáš Honz už krátko po rozhodnutí vyhlásil, že Generálna prokuratúra (GP) SR by mala podať návrh na rozpustenie strany. „Znalci jednoznačne hovoria, že pokiaľ čelný predstaviteľ politickej strany presadzuje nejakú ideológiu či s ňou sympatizuje, infikuje sa ňou celá strana.“
Zo stanoviska GP vyplýva, že politická strana ĽSNS nie je dosť silná na to, aby ohrozila demokraciu a po odsúdení Kotlebu sa javí menej radikálnou. Podrobnejšie informácie, ktoré si vyžiadala aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (SaS) – verejnosti neposkytnú.
„Interné materiály a stanoviská slúžiace pre rozhodnutie generálneho prokurátora neuverejňujeme. O podstatných skutočnostiach sme verejnosť primerane informovali,“ uviedol hovorca GP Dalibor Skladan.
Téme sa v Rádiožurnále na Rádiu Slovensko venovali redaktori RTVS Nina Miková a Lukáš Füle.
GP sa opiera o predošlý verdikt
Podľa politológa Tomáša Nociara, ktorý sa zameriava na extrémizmus, je veľmi náročné posúdiť, či sú strany proti demokracii. Samé to totiž o sebe hovoria zriedkavo.
Odsúdenia jednotlivých členov už podľa neho dávajú istý impulz a naznačujú ideové smerovanie strany. Dôležitá je však politologická analýza, či už programu strany, vystúpení jednotlivých jej predstaviteľov alebo napríklad vnútrostraníckych tlačovín. Na to podľa neho nemá GP kapacity.
„Strana má zároveň aj protidemokratické črty a istú formu fašistického dedičstva. Kritizuje demokraciu ako prax, zároveň kritizuje obranné mechanizmy demokracie, ktoré označuje ako totalitné. Na druhej strane nachádza svoju inšpiráciu častokrát v ideológii Slovenského štátu,“ uviedol Nociar.
Ústavný právnik Vincent Bujňák vysvetľuje, že Maroš Žilinka sa pri svojom rozhodnutí opiera o predošlý verdikt nerozpustenia ĽSNS. Už vtedy súd konštatoval, že strana nemá takú silu, aby ohrozila demokratické zriadenie. Disponovala vtedy aj väčším počtom poslancov ako v súčasnosti.
„Tento prístup vychádza z toho, že rozpustenie politickej strany v demokratickej spoločnosti má byť až posledným nástrojom, ktorý sa využije až vtedy, keď všetky ostatné prostriedky zlyhali,“ doplnil Bujňák.
Ako príklad uvádza Nemecko, kde ústavný súd nerozpustil stranu, ktorá dokonca používala nacistickú symboliku.
