Britský štátnik a zástanca medzinárodného odzbrojenia, ktorý v roku 1959 dostal Nobelovu cenu za mier. Plynule hovoril siedmimi jazykmi a 40 rokov viedol kampaň za mier prostredníctvom multilaterálneho odzbrojenia.
Reč je o Philipovi Johnovi Noelovi-Bakerovi, ktorý si v roku 1943 spojil priezvisko svojej manželky s vlastným.
Od jeho úmrtia uplynulo v sobotu (8. 10.) presne 40 rokov.
Sľubné začiatky
Noela-Bakera vychovali v atmosfére bohatstva, náboženstva a politického aktivizmu. Bol jedným zo siedmich detí kvakera narodeného v Kanade, Josepha Allena Bakera. Ten sa presťahoval do Anglicka, aby založil ziskovú firmu na výrobu strojov.
Starší Baker bol okrem iného humanitárny pracovník, ktorý v rokoch 1895 až 1907 zastával miesto v londýnskej krajskej rade a následne 13 rokov pôsobil v Dolnej snemovni.
Noel-Baker vynikal v škole. Získal rôzne vyznamenania. Pred prvou svetovou vojnou študoval krátky čas aj v Paríži a Mníchove.
V Cambridgei v roku 1912 bol prezidentom debatnej spoločnosti. Zastával aj funkciu prezidenta Cambridgského univerzitného atletického klubu.
Portál Britannica uvádza, že ako hviezdny bežec na stredných tratiach súťažil na olympijských hrách v Štokholme v roku 1912. Bol kapitánom britského pretekárskeho tímu na olympijských hrách v roku 1920 v Antverpách a tiež o štyri roky neskôr na hrách v Paríži.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny zorganizoval a stal sa veliteľom sanitnej jednotky priateľov pri bojovom fronte vo Francúzsku (1914-1915). Následne sa stal pobočníkom prvej britskej sanitnej jednotky pre Taliansko (1915-1918).
V roku 1915 sa oženil so sestrou v poľnej nemocnici Irene Noelovou, dcérou britského veľkostatkára. Spoznali sa v Grécku.
Politická angažovanosť
Podieľal sa na formovaní, správe a legislatívnych rokovaniach dvoch veľkých medzinárodných politických organizácií 20. storočia – Spoločnosti národov a Organizácie Spojených národov (OSN).
Štyri desaťročia bol prominentným členom britskej Labouristickej strany. V roku 1937 ho zvolili do Národného výkonného výboru Strany práce a o deväť rokov neskôr vystriedal Harolda Laskiho ako predseda strany.
V rokoch 1936 až 1942 pôsobil v opozícii v Dolnom parlamente, ale prijal funkciu spoločného parlamentného tajomníka ministra vojnovej dopravy, ktorý mu ponúkol Winston Churchill v roku 1942.
Po tom, ako mal na starosti britské prípravné práce pre OSN od roku 1944, pomohol nasledujúci rok v San Franciscu vypracovať Chartu OSN a o ďalší rok ho vymenovali za člena britskej delegácie.
Ako píše portál Nobel Prize, v časoch formovania OSN sa zaoberal výberom miesta pre ich sídlo, uprednostňoval Ženevu. Ako delegát Spojeného kráľovstva v Hospodárskej a sociálnej rade vyzval na akčný program na odstránenie chudoby v bohatom svete.
Na Valnom zhromaždení OSN podporil reguláciu obchodu so zbraňami, plány na atómovú kontrolu, ekonomickú pomoc pre utečencov, ekonomické zjednotenie spojeneckých zón v Nemecku či rozsiahle plány hospodárskeho rozvoja.
Odzbrojovanie a športový nadšenec
V päťdesiatych rokoch sa Noel-Baker vrátil k štúdiu odzbrojovania. V knihe The Arms Race: A Program for World Disarmament, publikovanej v roku 1958, sumarizuje výsledky rozsiahleho výskumu spojeného s „osobnými skúsenosťami, ktoré sa začali na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919“.
Táto komplexná, historická a analytická štúdia získala v roku 1961 knižnú cenu Alberta Schweitzera.
Hoci jeho atletické časy už dávno skončili, zachoval si štíhly vzhľad atléta a zanietenie športom. Bol veliteľom britského olympijského tímu v roku 1952 a v roku 1960 sa stal prezidentom Medzinárodnej rady pre šport a fyzickú rekreáciu UNESCO.
Naďalej žil v Londýne aj po smrti svojej manželky v roku 1956. Asi dvadsať rokov mal to potešenie slúžiť v Dolnej snemovni ako kolega svojho jediného dieťaťa Francisa Noela-Bakera.
Zomrel v roku 1982. Po smrti ho pochovali spolu so svojou manželkou v Heyshotte. Dožil sa 92 rokov.
