Sovietsky režisér a scenárista Sergej Michajlovič Ejzenštejn položil základy filmovej teórie s dôrazom na teóriu montáže ako základného špecifika filmového umenia. Filmovú montáž pritom definoval ako spojenie dvoch filmových záberov, ktorým vzniká nový význam. Narodil sa 23. januára 1898 v Rige. Od tejto chvíle v pondelok (23. 1.) uplynulo 125 rokov.
Ejzenštejn absolvoval Vysokú školu technickú v Petrohrade. Ako výtvarník, neskôr režisér spolupracoval s prvou robotníckou scénou Proletkult.
V roku 1923 pripravil na uvedenie do sovietských kín film nemeckého režiséra Fritza Langa Doktor Mabuse, dobrodruh. V roku 1925 nakrútil svoj prvý hraný film z histórie robotníckeho hnutia Štrajk.
Film Krížnik Potemkin (1925) o vzbure námorníkov na palube čiernomorského krížnika s rovnomenným názvom (1905) formou a spôsobom rozprávania výrazne ovplyvnil vývoj svetovej kinematografie. Ejzenštejn natočil tento film k výročiu revolúcie.
Napriek jednoznačnej ideologickej propagande film s nadšením prijali aj v západných štátoch, a dodnes sa považuje za jeden z najlepších filmov vôbec pre jeho umeleckú hodnotu, ale hlavne pre použitie metódy „vertikálnej montáže“.
Ejzenštejn ako prvý využil strih ako umelecký prvok, a na zvýraznenie dramatického efektu. Ejzenštejn na rozdiel od svojich predchodcov v používaní montáže (Meliés a Griffith) celú teóriu dotiahol do dokonalosti.
Vertikálna montáž
Vertikálna montáž spočíva v striedaní detailov s celkami na vytvorenie dramatizujúceho efektu a napätia. Napríklad v časti, keď sa krížnik pripravuje na boj nie je scéna vytvorená z jedného, alebo zopár záberov, ale z množstva malých strihov.
Strieda sa záber na trup lode, ktorý obmýva voda, záber na celý krížnik, detailný záber na ústie hlavne dela, vojakova ruka na spúšti, záber na jeho oči, letecký záber na krížnik, atď.
Ejzenštejn sa tak môže považovať za podobného priekopníka kinematografie, ako boli Lumiérovci, pretože svojou teóriou (a následnou praxou) zásadne zmenil filmové rozprávanie, ktoré tým dostalo viac menej dnešnú podobu. Filmová montáž má byť podľa neho založená na striedaní emotívne exponovaných a navonok spolu nesúvisiacich obrazov.
Bol zástancom výtvarnej kompozície filmového obrazu a tzv. montáže a posteriori, pričom nakrútený materiál považoval iba za východisko kompozície filmu, ktorý sa realizuje predovšetkým vo filmovej strižni.
Vo filmoch Desať dní, ktoré otriasli svetom (1927) a Generálna línia (1929) experimentoval s filmovým výrazom a viacvýznamovou metaforickou montážou.
V roku 1928 publikoval s Vsevolodom Pudovkinom a Grigorijom Valentinom Aleksandrovom Manifest o zvukovom filme. Potom prednášal v zahraničí, vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku. V USA sa pokúsil o niekoľko filmových projektov, ktoré však ostali nezrealizované.
V Mexiku začal v roku 1931 nakrúcať film o kultúrnej histórii krajiny Que viva Mexico, ktoré z finančných dôvodov nedokončil. Nafilmovaný materiál v roku 1973 archívne spracoval až jeho žiak, Angličan Jay Leyd.
Návrat do Moskvy
Po návrate do Moskvy nakrútil Ejzenštejn v roku 1935 film Bežinova lúka, ktorý však stranícka cenzúra zakázala. V rokoch 1935 až 1937 učil na najstaršej filmovej škole – moskovskom Vsesojuznom gosudarstvennom institute kinematografii (VGIK).
Pred 2. svetovou vojnou nakrútil ako historickú metaforu príbeh z 13. storočia Alexander Nevský (1938), komponovaný ako film-výtvarné dielo s hudbou Sergeja Sergejeviča Prokofieva.
Posledným Ejzenštejnovým filmom bol dvojdielny historický film Ivan Hrozný (1945, 1947). Na priamy zásah Stalina film podrobili ostrej kritike a do kín sa dostal až v roku 1958.
Ejzenštejn sa potom až do smrti venoval publicistickej a teoretickej činnosti. Vydal viacero prác o podstate filmového umenia a o jeho vzťahu k iným umeleckým druhom, najmä k výtvarnému umeniu a hudbe.
Zomrel 10. februára 1948 v Moskve.
