Kým sa stal legendárny komik a herec Louis de Funés ozajstnou hviezdou, účinkoval v sto dvadsiatich filmoch. Úspech prišiel až v jeho päťdesiatke a trval necelé dve desaťročia.
Všetky svoje známe a dodnes obľúbené filmy nakrútil Funés v rokoch 1964 až 1983, kedy jeho život predčasne ukončil infarkt. V piatok (27. 1.) uplynulo od jeho úmrtia 40 rokov od narodenia jedného z najslávnejších francúzskych hercov.
Louis Germain David de Funés de Galarza sa narodil 31. júla 1914 v Paríži. Za nadpriemernú dávku temperamentu, ktorý neskôr využil vo svojom originálnom hereckom prejave, vďačil španielskemu pôvodu. Obaja jeho rodičia pochádzali zo Sevilly a v hlavnom meste Francúzska žili v tom čase iba desať rokov.
Jeho otec bol advokátom, no živil sa predajom drahých kameňov zákazníkom kaviarní a reštaurácií. V detstve Loiusa inšpirovali svojrázne postavičky z tohto prostredia, ale tiež temperamentná matka. Schopnosťou odpozorovať a napodobniť ľudí okolo seba, mladý Fufu – ako mu vtedy hovorili – zabával aj spolužiakov v škole.
„Hral som komédie pred svojím publikom. Myslím, že záujmy, ktoré sa prejavili v ranom detstve nás poznamenajú na celý život. Môžeme ich stratiť, ale ony sa znova vrátia,“ spomínal neskôr na svoju mladosť.
Funés vystriedal profesie fotografa, kožušníka, či aranžéra výkladov. Od konca 30. rokov 20. storočia sa uchytil ako džezový klavirista v kaviarňach. Už vtedy rozosmieval publikum grimasami a gestami.
Začal tiež pomýšľať na hereckú dráhu. V rokoch 1941 až 1942 navštevoval hereckú školu René Simona. Tu spoznal herca Daniela Gélina, ktorý mu otvoril cestu k prvým malým divadelným úlohám i k filmovému debutu. Bola ním snímka Barbizonovo pokušenie, ktorú v roku 1946 nakrútil režisér Jean Stelli.
Nevydarené manželstvo
Po šesť rokov trvajúcom nevydarenom manželstve s Germaine Carroyerovou, s ktorou mali spoločne syna Daniela, spoznal Funés svoju životnú lásku. Jeho druhá manželka Jeanne-Augustine Barthelémy de Maupassant pochádzala z rodiny slávneho francúzskeho prozaika Guy de Maupassanta.
Od svadby v roku 1943 spolu manželia strávili 40 rokov. Narodili sa im dvaja synovia, Patrick a Olivier, ktorý sa síce dal na dráhu pilota, no s otcom účinkoval v niekoľkých filmoch.
Hoci sa Funés po roku 1945 stal profesionálnym hercom, úspech prichádzal len postupne. Napríklad v roku 1951 sa objavil v dvanástich filmoch, no len v jednom vyslovil aspoň vetu. Ľahšie to šlo na divadelných doskách.
Zlom nastal v roku 1958, kedy Louis de Funés doslova zažiaril v komédii Oskar. Hra sa dočkala 600 repríz a Funés sa v nej prejavil ako zdatný improvizátor a autorský herec, ktorý si sám vymýšľal väčšinu gagov.
„Už ste videli Oscara? Ale možno ste ešte nevideli Funésa v Oscarovi. Robí grimasy, jedno obočie zamračí, druhé vysunie hore až ku korienkom vlasov, klame telom a kriví tvár, že vyzerá ako z gumy,“ písali o predstavení kritiky.
Príchod hlavných úloh
Prichádzali aj hlavné úlohy vo filmoch, napríklad v komédii Pouic pouic, ktorú v roku 1963 nakrútil Jean Girault. Práve tento režisér sa postaral o prelom vo Funésovej kariére, keď ho v roku 1964 obsadil do komédie Žandár zo Saint Tropéz.
Vycítil Funésov potenciál a pochopil, že ide o typ herca, ktorému treba dať priestor. Parodovanie snaživých no obmedzených mužov zákona spolu s atraktívnym prostredím prímorského letoviska urobili zo Žandárov hit, ktorý sa dočkal ďalších piatich pokračovaní: Žandár v New Yorku (1965), Žandár sa žení (1968), Žandár vo výslužbe (1970), Žandár a mimozemšťania (1979) a napokon Žandár a žandárky (1982).
V roku 1964 tiež nakrútil André Hunebelle prvú z trojice komédii o Fantomasovi, v ktorých Funés stvárnil cholerického komisára Juvea. Pre veľký úspech nasledovali pokračovania Fantomas sa hnevá (1965) a Fantomas kontra Scotland Yard (1967).
V roku 1965 si zahral Funés s komikom Bourvillom vo filme Smoliar Gérarda Ouryho. O rok neskôr ho ten istý režisér obsadil do snímky Veľký flám. Hlavnú postavu majiteľa reštaurácie vytvoril Funés v komédii Grand restaurant pána Septima (Jacques Besnard).
V hudobnej komédii Piti Piti Pa (Serge Korber, 1970) si spolu s Funésom zahral hlavnú rolu aj jeho syn Olivier. Nasledovala historická snímka Rozmary mocných (Gérard Oury, 1971) a v tom istom roku aj čierna komédia Jo (Jean Girault).
V tomto filme komikovi výnimočne prepožičal hlas herec Jiří Císler, keďže ho František Filipovský nestihol dokončiť. Práve legendárny Filipovského dabing však pridal Funésovej komike ďalší rozmer.
V roku 1974 postihol Funésa prvý infarkt, po ktorom zmiernil svoje pracovné tempo. V roku 1976 nakrútil komédiu Krídelko alebo stehienko? a režisér Claude Zidi ho spolu s populárnou Annie Girardotovou obsadil aj do filmu Jeden hot a druhý čihi (1978).
Perfekcionizmus
Najčastejšou Funésovou hereckou partnerkou však bola Claude Gensac, ktorá hrala jeho manželku v žandárskych komédiách. Práve ona spomínala na Funésov perfekcionizmus: „Keď herec nebol spokojný s tým, ako záber odohral, radšej ho zámerne pokazil, aby donútil režiséra ho opakovať.“
Zatiaľ čo napríklad herci Jean Marais či Jean Gabin opovrhovali Funésom a jeho herectvom, iní k nemu cítili obdiv. Medzi jeho priateľov patril komik Bourvil či herec Michel Galabru, ktorý bol jeho veliteľom zo žandárskych komédií.
Posledný diel Žandárov z roku 1982 bol zároveň posledným Funésovým filmom. Slávny komik zomrel na druhý srdcový infarkt 27. januára 1983.
Medzi jeho záľuby patrilo pestovanie ruží na zámku Clermont v Le Cellier neďaleko Nantes, kde žil so svojou rodinou. „Na Clermonte prestávam byť hercom, tam som len záhradníkom,“ povedal v jednom z rozhovorov. Vyšľachtil vlastnú ružu La rose de Louis de Funés. Bol tiež vzorným starým otcom svojej vnučky Julie.
Funés získal v roku 1973 rád Čestnej légie. Takisto bol držiteľom Cézara za celoživotné dielo.
„Louis bol pre mňa ako brat. Bol veľký profesionál, ktorý rešpektoval hercov všeobecne a svojich partnerov zvlášť. Bol to náš národný komik,“ povedal o ňom herec Michel Galabru.
