Na cintoríne v tureckom meste Nurdagi pri hraniciach so Sýriou už čoskoro nebude žiadne miesto pre ďalších mŕtvych. Čerstvo vykopané hroby označujú holé náhrobné kamene, na ktorých visia len zvyšky odevov. Aby tak zatiaľ bezmenné obete mohli prípadne identifikovať ich blízki. Vonku pred cintorínom ležia na korbách nákladných áut desiatky mŕtvych tiel, ktoré na pohreb ešte len čakajú, napísal v reportáži denník The Guardian.
Na cintorín v Nurdagi dorazilo päť imámov, ktorí vedú nekonečný sled hromadných pohrebov, kedy sa často pochováva až desať ľudí naraz. Úradníci museli objednať dodávky rakví z iných miest a dokonca až z Istanbulu, aby poskytli posledné miesto odpočinku pre ohromné množstvo zosnulých, o ktoré je potrebné sa postarať.
With a glimmer of hope, rescue teams worked tirelessly on Wed, Feb 8th to retrieve a child from beneath the rubble in #Jenderes, north of #Aleppo. Sadly, fate had other plans as the child was found without a pulse, leaving behind a heavy heart for rescuers. #Syria #earthquake pic.twitter.com/1SnFyAwMjP
— The White Helmets (@SyriaCivilDef) February 11, 2023
Za päť dní po dvoch silných zemetraseniach v južnom Turecku, ktoré predstavujú najhoršiu katastrofu za niekoľko generácií, sa počet obetí vyšplhal už na vyše 20 000. Mestá na juhu Turecka a severe Sýrie vrátane Nurdagi sú obrazom skazy apokalyptických rozmerov. Spolu v oboch krajinách potvrdili už viac ako 24 000 obetí.
Strácajú prehľad, koľko ľudí pochovali
„Štyridsať percent ľudí, ktorí tu žili, je možno mŕtvych,“ hovorí Sadik Güneş, jeden z imámov v 40 000 Nurdagi. Dom mal vedľa mešity, ktorá sa zrútila, a modlitby a obrady sa preto rovnako ako na mnohých ďalších miestach v južnom Turecku musia odohrávať vonku.
„Už som stratil prehľad o tom, koľko mŕtvych sme od pondelka (6. 2.) pochovali,“ hovorí Güneş. „Už sme cintorín rozšírili, ale pod troskami sú stále mŕtvi. Tie pochováme tiež, len čo sa ich podarí vyslobodiť. Pochovávame dokonca aj v noci, s pomocou miestnych, ktorí nám pomáhajú, „dodáva.
Pri čakaní na úradníkov a lekárov, ktorí by mŕtvych obhliadli, museli obyvatelia niektorých miest začať množstvo mŕtvych tiel hromadiť napríklad na štadiónoch alebo parkoviskách. Aby tak dali príbuzným šancu identifikovať blízkych a umožniť im získať úmrtné listy.
V meste Kahramanmaraş záchranári pokračujú v prehľadávaní sutín a často sa im darí nájsť len časti tiel. Jedna záchranárka napríklad opísala, ako sa pokúšala identifikovať obeť cez nájdenú ruku. Ukazovala ju pozostalým s nádejou, že niekto napríklad pozná lak na nechty, a umožní tak obeti dať meno.
„Tu som býval,“ ukazuje Sadi Uçar poškodený dom.“ Bol to nový byt. Kúpili sme dva byty pred pár týždňami. Jeden pre moju rodinu a deti, druhý pre môjho otca a matku. Otec a matka žili len dva domy odtiaľto. Tento týždeň sa mali sťahovať do vyššieho poschodia. Pred pár dňami som s mamou vešal záclony. Po zemetrasení sa ich dom zrútil,“ vysvetľuje. „Prehľadával som sutiny holými rukami a matku i otca som vytiahol. A potom som ich aj pochoval, „hovorí.
Museli rozšíriť cintorín
Pri meste Afrín v severovýchodnej Sýrii museli cintorín rozšíriť o dve veľké hromadné pohrebiská. V juhotureckom meste Osmaniya už je cintorín plný a na predmestí Kahramanmaraşu blízko epicentra zemetrasenia improvizovaný cintorín musel pojať toľko tiel, že ako náhrobky slúžia aj kusy betónu alebo drevené debnenie, ktoré sa našlo v troskách.
V sýrskom meste Džindiras, kde býva mnoho ľudí vysídlených pre desať rokov trvajúcu občiansku vojnu, museli útekom z otriasajúcich sa budov o život bojovať aj ľudia, ktorí prežili bombardovanie aj útoky chemickými zbraňami.
Keď v pondelok nad ránom udreli prvé otrasy, zobudil sa Abú Madžid Šaar tak, že sa kvôli otriasajúcej sa podlahe udrel hlavou do steny. V tej chvíli zobral toľko detí, koľko dokázal nájsť, a zbehol zo schodov na ulici. „Boli tam ľudia, ku ktorým som sa nedokázal dostať,“ hovorí. „Zo širšej rodiny prežili len dvaja ľudia. Stratili sme veľa blízkych,“ dodáva.
Útek v Džindirase potom v Sýranovi vyvolal bolestné spomienky na to, ako pred rokmi musel s rodinou utekať z Ghúty na predmestí Damasku. Vtedy ju začalo bombardovať sýrske letectvo.
„Spomenul som si na to, ako bolo celé mesto zničené. Teraz je situácia rovnaká, čo mi pripomenulo mojich sedem bratov, ktorí zomreli pri zrútení domu po nálete. Teraz, keď v Džindirase prehľadávam sutiny kvôli ďalšiemu bratovi a ďalším členom rodiny, mi puká srdce,“ hovorí.
