Samit Európskeho politického spoločenstva prináša podľa médií aj historickú šancu na uzavretie mieru v spore o Náhorný Karabach medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Jerevan pred pád dňami pripustil, že je ochotný sa vzdať nárokov na sporné územie.
Mierovú dohodu by podľa niektorých zdrojov mohli dosiahnuť už do jesene. Aktívna je v diplomacii Európa, využíva, že Rusko má pre vojnu na Ukrajine, obmedzenú kapacitu Arménsku pomáhať.
Téme sa v Rádiožurnále venovala redaktorka Miroslava Neira Cuellar Hospodárová:
V posledných týždňoch nastal posun, ktorý môže zmeniť celú hru. Za istých podmienok a záruk pre tamojšie obyvateľstvo je Arménsko totiž ochotné vzdať sa nárokov na sporný kus zeme. Vláda premiéra Nikolu Pašinjana si totiž uvedomila, že prakticky nemá žiadneho dôveryhodného zahraničného spojenca.
“Arménsko musí akceptovať tú realitu, pretože inak jej hrozí, že Azerbajdžan by mohol ísť a tie územia si skrátka vziať,“ uviedol Karel Svoboda z Katedry ruských a východoevropských štúdií Karlovej univerzity.
Vzdať sa časti územia, ktoré Arménsko doteraz historicky považovalo za svoje, je síce racionálny, ale extrémne bolestivý krok, pripomenul expert a očakáva, že to aj na domácej politickej scéne vyvolá vlnu protestov.
“Dovolím si povedať, že protesty budú a budú veľké. Časť Arménov tam stratila svojich príbuzných, časť ľudí nebude akceptovať, to že by sa Arménsko malo vzdávať svojho územia, aj keď by sa o tom vedeli viesť spory,“ dodal.
Do určitej miery však práve toto rozhodnutie môže Arménsku uľaviť.
„Vyrieši tým jednu časť problémov, ktorá zamestnáva Arméniu. Namiesto toho, aby sa krajina zaoberala svojim vlastným ekonomickým rozvojom a blahom pre svojich občanov, tak sa zamestnáva vojnou o územie, ktoré dlhodobo môže udržať len ťažko alebo skôr vôbec,“ povedal Svoboda.
Moskva vraj Arménsko sklamala
Rusko sa doteraz stavalo do úlohy akéhosi ochrancu statusu quo. Arménsky premiér Pašinjan však už skôr hovoril, že Moskva jeho krajinu tak trochu sklamala. Nepomohla im vo vojne o Náhorný Karabach tak, ako si predstavovali.
Hľadať pomoc inde pritom pre Arménov nebolo jednoduché. Obrátiť sa na Turecko by totiž znamenalo otvoriť tému genocídy. Navyše Ankara je vnímaná skôr ako spojenec Azerbajdžanu.
Obrátiť sa, povedzme, na Čínu, nedávalo zmysel, lebo tá tam reálnu aktivitu nevyvíja. Arménsko sa teda obzrelo na západ a príležitosti sa chopili diplomacie európskych krajín aj Spojených štátov. Na konkrétny výsledok v podobe podpísania mierovej zmluvy sa ešte len čaká.
