Radoslavu Trokšiarovú počas tragickej udalosti v Teplárni postrelili do nohy. Čo je jej cieľom po roku od udalosti, kto bol jej najväčšou oporou a či sa stretla s rodičmi strelca, na to všetko odpovedala Radoslava v rozhovore pre RTVS.
Radka si na moment udalosti spomína ťažko. Očakávala, že sa ako spoločnosť posunieme, namiesto toho sme sa posunuli späť, tvrdí. Politikom vytýka, že si z tragédie urobili politickú kampaň.
Dni, keď sa po psychickej stránke cíti v poriadku striedajú dni, keď ju to celé dobehne a nevie to ovplyvniť. K horším pocitom prispievajú aj výroky politikov a negatívne komentáre na sociálnych sieťach. Napriek tomu o sebe hovorí, že je po tom všetkom silnejším a odhodlanejším človekom.
Pozrite si rozhovor pre RTVS s Radoslavou Trokšiarovou, ktorá prežila útok na ľudí v Teplárni:
Prečítajte si rozhovor s Radoslavou Trokšiarovou:
Je to presne rok, čo vyhasli dva nevinné životy Juraja aj Matúša. Je to zrejme najťažšie obdobie, na ktoré si v živote spomínate. Aké sú tie spomienky po roku?
Tie dni sú veľmi ťažké, lebo celé to malo vyzerať inak. V ten večer ani jeden z nás netušil, že naozaj ten človek, ktorý tam stál štyridsať minút, ktorému sme sa dvakrát pozdravili, nás prišiel zavraždiť. Vzhľadom na to, čo sa stalo pred rokom, z toho celého vznikla veľká vlna solidarity, čo bolo pre mňa veľkým prekvapením a dalo mi to aj nejakú silu a odvahu. A v podstate po tom roku sme všetci dúfali, že sa niekde posunieme ako spoločnosť a veľmi ma mrzí, že sme sa posunuli vlastne späť a počúvame na nás viac negatívnych komentárov. Zobrali si nás ako politickú kampaň a v podstate sa bojíme viac ako pred rokom. Čo nie je pre mňa prípustné.
Boli ste v tom čase postrelená a istý čas ste chodili na barlách, no dokonca ste odkráčali Spartan. Bola to pre vás akási osobná výzva. V akom zdravotnom stave ste, čo sa týka fyzického zdravotného stavu aj duševnej pohody. Vrátila sa vám úplne naspäť alebo stále na to musíte myslieť?
Ani jedno, ani druhé. Ale je to naozaj beh na dlhú trať. Spartan bol pre mňa výzva, ako to nevzdať. A vždycky si musíte nájsť nejaký cieľ, lebo keď ho nemáte, tak je ťažké motivovať sám seba vstať. Na to tiež pri každom jednom pohybe tá noha bolela, aj teraz bolí. …Celý september som bola v kúpeľoch a tá intenzívna liečba vám toľko pomôže, že teraz to už nie je taká úplne intenzívna bolesť. Ale nie je to ani stále komfortné. Doba hojenia ešte bude trvať. Mám v nohe titánovú tyč, ktorú tam budem mať do konca života, čo je cudzie teleso, ktoré musí organizmus nejako prijať.
A čo sa týka psychickej stránky, aj keď sa vám nestane niečo traumatické úplne a máte v rámci psychiky nejaké problémy, tak treba na tom pracovať.. A toto bola taká dramatická udalosť, že niekedy je to v poriadku, dejú sa nejaké pekné veci, človek myslí na to, že je fajn a potom sú dni, keď vás to celé dobehne a neviete to ovplyvniť. Ale častokrát sa to prelína napríklad výrokmi politikov, ktoré nie sú pekné a negatívnymi komentármi, že čítate o sebe veci, že nie ste človek a to psychike veľmi nepomáha.
Spomínali ste nejaké ciele. Čo je váš cieľ takto po roku, keď sa na to pozriete?
Ja som si teraz nedávala nejaký úplný cieľ. Kvôli tomu, že mi bolo jasné, že do 12 mesiacov to bude ťažké. Teraz išlo skôr o to, že za ten rok sa vôbec niekam posunúť. A ono to išlo postupne, že môj cieľ bol vrátiť sa do práce, vrátiť sa do bežného života.
A teraz po 12.10. bude taká zlomová situácia, kedy uvidím, čo bude ďalej. Ale nechcem teraz konkretizovať, čo je mojím ďalším cieľom
Čo sa podľa vás za ten rok zmenilo a ako ste pociťovali aj tú mieru solidarity konkrétne od ľudí aj vo vašej rodnej Kremnici?
Čo sa týka tých osobných stretnutí, všetky boli veľmi milé. Keď som bola v Kremnici u našich, tak naozaj. Kremnica je taká väčšia dedina a takmer každý s každým sa tam pozná.
Takže ak som išla s maminou do obchodu a už sme sa boli prejsť, tak naozaj. Ľudia sa zastavili, boli takí, že ‘sme s vami nemalo sa to stať’, že to chápu a dokonca pani susedy boli také, že by sa chceli ohľadom niečoho informovať, lebo im nebolo všetko jasné.
Čiže toto bolo pre mňa veľmi veľa a zároveň v rámci LGBT komunity sme všetci takí súdržní, že tú vlnu cítite naozaj veľmi veľkú. Ja som sa osobne úprimne nestretla s nejakými nenávistnými prejavmi. Možno pár ľudí bolo takých, že malo iný názor, ale neboli to vyslovene negatívne prejavy na moju osobu. A čo sa týka internetu, tak tam. To bolo horšie. Samozrejme,
Vy ste sa osobne poznali aj s Jurajom a aj s Matúšom. S Jurajom ste si boli veľmi blízki, dokonca ste mali oslavovať aj narodeniny. Vy ich máte v januári, on vo februári. Napokon to dopadlo inak. Čo ste cítili počas vašich narodenín, ktoré ste neslávili v tom duchu, ako ste mali v pláne?
Bolo to naozaj veľmi ťažké, Lebo keď prišiel ten deň, tak ono to tak celé doľahlo a dobehlo celé povianočné obdobie. A teraz predstava toho, že ste mohli sedieť niekde s kamarátmi vo vašom obľúbenom podniku a osláviť narodeniny naozaj veľmi pekne, lebo sme tam boli naozaj všetci súdržní, že to bola ako taká veľká rodina a zrazu sedíte s barlami naspäť u rodičov a nemôžete sa ani len niekde dopraviť, kde by ste ich chceli osláviť.
Bolo to pre mňa veľmi, veľmi, veľmi ťažké a náročné. Ja som ich oslávila doma s našimi, ale inak. Inak to veľmi bolelo pri predstave, že naozaj tam mal byť aj Juraj a vlastne aj Matúš, keby sme boli v teplárni.
Kto bol za ten rok vašou najväčšou oporou?
Mamina, najväčšia mamina
A okrem rodičov?
Okrem rodičov sestra a samozrejme ocino tiež, ale ocino aj taký, že on je veľká opora, ale takým svojským štýlom, ale veľmi ma potešilo, že sa postavil napríklad k niektorým veciam tak, ako by som od neho nečakala. Ak mi niekto hovoril niečo škaredé, a celkovo našu komunitu, tak vám naozaj povedal naspäť také veci, čo by som nepredpokladala, že spraví.
A mimo toho to celého to bola určite pani policajtka zo zásahovky, ktorá bola v ten večer na Zámockej.
Týmto útokom sa naštartovala celospoločenská diskusia na viaceré témy aj o téme registrovaných partnerstiev, o téme LGBTI komunity. Myslíte si, že za ten rok sa Slovensko niekam posunulo?
Ja si myslím, že ľudia, ktorí naozaj nemali vôbec nejaké informácie o LGBT komunite a chceli sa informovať, sa posunuli a úplne opačne.
Síce mám informácie, že napríklad niektorí moji kamaráti posielali články rodičom. A zrazu ako keby zistili, že aha, aj my sme ľudia, čo je pre mňa zvláštne, keď to takto hovorím. Z toho strašiaka, ktorého z nás robia, sme dokázali za ten rok aspoň pre niektorých ľudí urobiť z nich ozajstných ľudí.
A tam bolo naozaj veľmi dôležité, že keď ma buď stretnú osobne alebo si prečítajú ten článok a poznajú vás, tak zmenia názor. Takže za mňa celý ten rok, ktokoľvek sa zapojil do akejkoľvek osvety, pomohol veľmi. Len ma mrzí, že sa nedostal až tam, kde by sa mal dostať a že to aj politici nepovedali z tej perspektívy, o ktorú sme prosili.
Myslíte si, že ľudia túto celú udalosť vnímajú inak v Bratislave a povedzme v iných častiach Slovenska?
To si netrúfam veľmi odpovedať, že či to má nejako inak. Možno je to väčšia vlna solidarity, lebo väčšina ľudí je situovaných tu a celé sa to odohralo tu ako mimo Slovenska. Ale kdekoľvek som bola v rámci Slovenska za posledný rok, vždy sa našiel niekto, kto vedel o čo sa jedná a každý bol naozaj ku mne veľmi milý.
Stretli ste sa niekedy osobne s rodičmi strelca Juraja alebo oni kontaktovali vás?
Ani kontaktovali, ani sme sa nestretli. Ani ste nemali tú potrebu ich kontaktovať. Ja určite nie. Nebol na to dôvod.
Bolo to pre mňa celé veľmi ťažké a po tom, ako otec strelca bol za Kotlebom, tak to bolo pre mňa veľmi veľká podpásovka. Ja som to ani nepočúvala, lebo som bola v nemocnici a iba som čítala nejakých pár vecí. Keby išiel a ospravedlní sa, že ho to mrzí.
Ani neviem, čo by som povedala, keby sa chcel ospravedlniť. Toto je vážne veľmi, veľmi ťažká vec. Bola to jeho zbraň, ktorú nemal zabezpečenú.
Minulý rok ste hovorili, že budete navždy to postrelené dievča z teplárne. Vnímate to rovnako aj po roku?
Je to stále takto. Aj keď ma niekomu predstavujú, tak ako postrelenú z teplárne. A keď prídeme na takú trošku vtipnjšiu stránku, nech to nemáme len tragické, tak ‘to je tá s tou titánovou nohou’.
Ako sa ešte vnímate, okrem toho dievčaťa z teplárne? Ako by ste sa vy sama charakterizovali
Stále som ten istý človek, ktorý bol aj pred touto tragédiou. Ale kvôli tomu, čo sa stalo, som oveľa silnejšia a odhodlanejšia bojovať do poslednej chvíle, kým sa nedostaneme k tomu, že nás ľudia budú vnímať ako rovnocenných a ako občanov Slovenskej republiky.
Čo sa najviac zmenilo vo vašom živote?
Najviac asi to, že keďže verejne vystupujem, tak už som taký ten človek, ktorého poznajú. Skúsenosti s médiami boli pre mňa najväčšia výzva. Nebola som nikdy ten človek, ktorý by išiel do nejakej diskusie alebo rozprával pred kamerami.
Ja som mala dokonca stres aj z toho, keď som musela niečo prezentovať. A napríklad Juraj bol v tomto vždy veľká opora. Keď som mu spomenula, že v rámci práce idem niečo prezentovať a mám z toho strach, tak on ma povzbudzoval, že neboj sa, dopadne to dobre.
Aký je to pocit vrátiť sa naspäť do teplárne? Vnímate to s odstupom času trošku inak?
Je to rozdiel. Prvý návrat bol hneď, keď ma prepustili z nemocnice. A to bolo ťažké, lebo tam bolo obrovské množstvo kvetov, sviečok. Ale čakali ma tam všetci. Vlastne, ktorí mohli, chodili do teplárne aj s Romanom. Bolo to ťažké, ale nebolo to nemožné a pre mňa to bola vlastne aj taká tá skúška toho, že ísť tam a uvidím, či vôbec budem schopná vojsť. A bola som schopná.
Takže keď som sa vrátila naspäť a boli nejaké diskusie, tak to bola skúška odvahy, či to naozaj dokážem a či tam naozaj dokážem sedieť. Nie je to úplne jednoduché, pripúšťam. Ale tým, akí ľudia tam sú a tým, akí sú super a solidárni, je to o to ľahšie byť v tom priestore.
Ten priestor. Dalo by sa povedať, že vám tak trošku aj pomohol vysporiadať sa s tým aspoň čiastočne, čo sa stalo?
Určite áno. Myslím, že určite pomohol a vlastne aj tým, že Roman to nechal otvorené na diskusie a na to, aby robil osvetu. Tým to bolo pre mňa ešte milšie, že ho vlastne nechal za účelom toho, aby sme sa tu mali lepšie a aby sme naozaj tým ľuďom dokázali, že aj my sme ľudia.
Pomáhajú vám do istej miery aj diskusie, že sa dokážete z toho vyrozprávať?
Myslím, že áno. Na začiatku som si to určite neuvedomila, že to môže mať nejakú formu terapie, ale viac menej je to tak, lebo ja som nastavená na tú vlnu, že chcem, aby ľudia vedeli pravdu, ktorá sa stala a chcem, aby vedeli, o čo sa jedná.
Ešte stále chodievate za psychologičkou alebo za psychológom na sedenia, ktoré vám pomáhajú vysporiadať sa s tým?
Momentálne som prerušila psychologické sedenia. Po roku chcem skúsiť, či to bude v poriadku, lebo naozaj tá intenzívna časť terapií mala pre mňa dobrý efekt.
Keď som bola mesiac v kúpeľoch, tak som nebola na terapii. A usúdila som, že pravdepodobne by to mohlo ísť teraz aj tou cestou bez.
Samozrejme, ak by sa to zhoršilo, som dohodnutá s mojou psychologičkou, že určite budeme pokračovať, ale je to teraz skúška, že či sa už viem niekde posunúť ďalej aj bez tej odbornej pomoci.
Čo by ste odkázali ľuďom najmä mladým ľuďom, aby sa naozaj takéto niečo už nikdy nestávalo?
Aby sa všetci ľúbili, mali radi. Rozprávali sa medzi sebou a aby šírili lásku a nie nenávisť.
