Chcel zabiť satana, zavraždil dôchodkyňu. Brutálny zločin otriasol Lučencom v júni tohto roka. Prokurátor trestné stíhanie zastavil pre duševnú poruchu páchateľa, ktorý konal pod vplyvom chorobných presvedčení.
Muža po liečbe v psychiatrickej nemocnici zrejme pustia na slobodu do ambulantnej starostlivosti. Dalo sa zločinu predísť? Kto zaručí, že sa situácia nebude opakovať? Prípad odhaľuje diery v systéme psychiatrickej starostlivosti, ktoré sa na Slovensku neriešia už viac ako 20 rokov.
Vražda na cintoríne otriasla Lučencom 22. júna tohto roka o 7.30 h ráno. Cintorín bol v tom čase vyľudnený. Dvaja pracovníci pohrebnej služby nestihli zločinu zabrániť. Tridsaťosemročný Dušan G. strávil čas po vražde za mrežami. Liečil sa vo väzenskej nemocnici.
Znalecký posudok spred mesiaca mu stanovil diagnózu – paranoidná schizofrénia. Prokurátor trestné stíhanie zastavil.
„Súčasne musel rozhodnúť o prepustení z väzby. Keďže však videl nutnosť jeho hospitalizácie, tak podľa zákona o zdravotnej starostlivosti rozhodol o tom, že klienta umiestnia v Kremnici na psychiatrii,“ dodala Dušanova advokátka Viktória Hellenbart.
Vražde v Lučenci, ktorá tento rok otriasla celým Slovensko, sa sa v relácii Reportéri venoval reportér Ivan Brada. Pozrite si celú reportáž:
Doliečovanie v ambulantnej starostlivosti
Znalci v jeho prípade odporúčajú ochrannú ústavnú liečbu, neskôr doliečovanie v ambulantnej ochrannej starostlivosti. Prognózu vývoja jeho osobnosti označili za priaznivú. Syn zavraždenej dôchodkyne Ladislav Vikor má obavy. „Časom sa možno dostane do ambulantnej liečby. Kto potom zaručí, že takýto ohavný čin už nespácha?“ pýtal sa.
„Pokiaľ sa človek pod vplyvom duševnej poruchy dopustí trestnej činnosti, tak nie je trestne zodpovedný. Teda ako keby to neurobil on. Keď sa odstráni psychická porucha, prečo by mal byť človek celý život zavretý v psychiatrickom zariadení?“ skonštatoval Marek Zelman zo súdno-psychiatrickej sekcie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti.
Správa o možnom návrate Dušana zaskočila aj jeho rodičov. Stretli sme sa s nimi v neďalekej Haliči, kde žijú u dcéry. Vlastné bývanie nemajú. Tvrdia, že Dušan skončí na ulici ako bezdomovec. „Kto si to zoberie na zodpovednosť, aby takéhoto človeka pustili na slobodu?“ pýta sa Dušanova mama.
Ak sa stav pacienta stabilizuje, bez súdneho príkazu ho v nemocnici držať nemôžu. Prokuratúra preto podala aj návrh, aby súd v prípade Dušana nariadil jeho ochrannú ústavnú liečbu.
Samotná matka Dušana Darina Belková však tvrdí, že je jej syn vážne chorý a za jeho konanie môže práve choroba. „On nevidel tú osobu ako človeka, on ju videl ako démona. Mal vnútorné hlasy, ktoré ho nabádali k tomu, aby to urobil a zabil,“ povedala.
Podľa Zelmana je doživotné umiestnenie takýchto páchateľov v psychiatrickom zariadení laická predstava. „Sú ľudia, ktorí sa dopustia veľmi závažných trestných činov. A v priebehu niekoľkých týždňov či mesiacov už nie je potrebná ďalšia liečba a je možné v nej pokračovať na slobode,“ vysvetlil.
Dušan mal súdom nariadenú ambulantnú ochrannú liečbu už niekoľko rokov. Pol roka pred vraždou lieky svojvoľne vysadil. „Hovoril, že je už zdravý a už sa nepotrebuje liečiť. Tvrdil, že ide očistiť tento svet od diabla,“ povedala obyvateľka Lučenca. Vražde podľa Dušanovej advokátky nezabránilo ani to, že bol jej klient v starostlivosti psychiatra.
Nebral svoje lieky, hovoril o konci sveta
Psychiatra Dušan navštevoval od roku 2021, po tom, čo si odsedel 4,5-ročný trest za ublíženie na zdraví, ktorého sa dopustil už pred niekoľkými rokmi.
Hladinu psychofarmák v krvi ambulantní psychiatri bežne nekontrolujú. Nie sú na to stanovené pravidlá, zdravotné poisťovne tieto vyšetrenia neuhrádzajú.
„Sú pacienti, ktorí oklamú hocikoho, aj psychiatra,“ povedal Dušanov psychiater Abdul Mohammad Shinwari. Dodal, že sa mu priznal, že lieky neberie.
Dva týždne pred vraždou Dušan cestoval do Jeruzalema. Už v lietadle ho ovládli halucinácie. Po návrate z Izraela chodil Dušan po uliciach so psom. Toho považoval za anjela. Mal mu označiť diabla, ktorého zabije. Kľačal na zastávke, hovoril o konci sveta.
V deň vraždy sa Dušan najskôr objavil vo firme, ktorá sídli neďaleko cintorína. Z kancelárie zobral sošku Buddhu a ďalšie predmety. „Keď vošiel do kancelárie mi povedal, že prišiel hľadať diabla. Bolo na ňom vidieť, že je nepríčetný,“ spomínala svedkyňa Ľubica Konopková.
Žena, ktorá sa už o niekoľko minút stala jeho obeťou, niesla kyticu bielych kvetov na hrob manžela.
Agresivitu prejavoval už skôr
Už v roku 2016 napadol Dušan palicou na ulici náhodnú okoloidúcu. Zlomil jej ruku. Malo ísť podľa neho o náhodu, keď sa predtým dostal do konfliktu s neznámymi útočníkmi. Dušana vyšetrovali na slobode.
Znalkyňa z odboru psychiatrie vtedy dospela k záveru, že je za ublíženie na zdraví trestnoprávne zodpovedný. Dušan čakal na rozsudok na slobode, medzitým spáchal výtržnosť v mestskej knižnici.
Ďalšia znalkyňa už vtedy zistila, že trpí paranoidnou schizofréniou. Dušan však už bol v tom čase za predchádzajúci skutok vo väzení. „Možno keby sa to podchytilo už tam, že mu dajú ústavnú liečbu, by k tomuto hroznému činu nemuselo dôjsť,“ povedala Dušanova mama.
Vo väzení sa Dušanov stav zhoršoval, pokúsil sa o samovraždu. Na psychiatrii vo väzenskej nemocnici v Trenčíne bol trikrát. Po prepustení mu súd nariadil ambulantnú ochrannú liečbu.
Reforma mešká vyše 20 rokov
Potrebnú novelu trestného zákona, ktorá by upravovala aj túto problematiku, už ministerstvo spravodlivosti počas úradníckej vlády pripravilo. Parlament ju však pred voľbami neschválil. Reforma psychiatrickej starostlivosti podľa odborníkov mešká tiež, a to už viac ako 20 rokov.
Chýbajú komunitné psychiatrické služby v regiónoch, ktoré by riešili problém spoločenského začlenenia ľudí, ktorí spáchali zločin, ale nie sú trestnoprávne zodpovední. Takéto služby chýbajú však všetkým psychiatrickým pacientom.
„Sú to zväčša denné služby, v rámci ktorých sa poskytuje či už medicínska, alebo psychoterapeutická starostlivosť,“ priblížil Zelman.
Podľa štatistík páchajú psychiatrickí pacienti s vážnymi diagnózami násilné trestné činy zriedkavo. Aj tým by lepší systém vedel v mnohých prípadoch zabrániť.
„U ľudí s duševnými poruchami existuje mierne vyššie riziko toho, že sa dopustia trestnej činnosti. Väčšina ľudí s duševnými poruchami žije medzi nami bez toho, aby sme vôbec o tom vedeli. Bez toho, že by boli nebezpeční pre svoje okolie,“ skonštatoval Zelman.
Ani teraz nie je isté, ako to s Dušanom, ktorý pod vplyvom chorobných presvedčení chcel spasiť svet, ale zabíjal, po návrate z nemocnice dopadne. A tak je na mieste otázka – koľko obetí, ktorým sa dá zabrániť, bude dosť na to, aby došlo k presadeniu potrebných zmien v psychiatrickej starostlivosti?
